Štefan Vlk

Po dlhom uvažovaní za rozhodol, že zanechá starý spôsob života. Sadol na bicykel a šiel. Cestou sa modlil, aby sa zastavil a zostal tam, kde to bude chcieť Pán Boh. Prešiel poriadny kus cesty po celom Slovensku až po Čiernu nad Tisou a stále nemal pocit, že tam niekde treba zostať. Na spiatočnej ceste sa mu neďaleko Detvy pokazil bicykel, ktorý si začal opravovať a keď počul z diaľky kostolné zvony, zaumienil si ísť sa pozrieť čo je to za kostol. Prostredie aj kostol sa mu páčil a takto sa napokon rozhodol ostať v Detve, ktorá sa mu od roku 1933 stala novým domovom. Ľudia mu poradili, aby išiel na obecný dom, že tam mu obstarajú nejaký byt. Detviansky richtár mu vyhovel, práve v jeho susedstve bola voľná izba, kde sa usadil. V Detve chodil denne do kostola a pristupoval k svätému prijímaniu. Zahĺbený a sústredený na bohoslužbu kľačal vzadu v kostole počas celej svätej omše. Domácim pomáhal na poli a okolo dobytka. Keďže izbu dostal ako turista, musel uvažovať o trvalejšom ubytovaní. S príchodom jesene dostal k užívaniu malú izbu s kuchynkou a samostatným vchodom u richtárovho švagra Martina Fekiača, u ktorého Štefan pracoval na poli len za byt, stravu a ošatenie. Peniaze vôbec neprijímal a keď k nejakým prišiel, kúpil cukríky a rozdával ich deťom. Vyznal sa v mnohých remeslách a vedel veľa vecí opraviť. Mnohí ho obdivovali a každý ho volal pán Vlk.

Štefan Vlk pri rozhovoroch s ľuďmi veľmi často používal slovo „kresťanská dokonalosť“. Toto slovo bolo mottom celého jeho života. Sám seba pokladal za naničhodníka, ale vždy pripomenul s úsmevom, že sa už polepší a bude sa snažiť o dokonalosť. Vo voľných chvíľach, najmä počas zimných večerov, čítal životopisy svätých a podľa ich vzorov sa snažil usmerňovať svoj život. Odhodlal sa na púť do Lúrd a do Ríma, ktorú absolvoval celú na bicykli, len s pár korunami, spoliehajúc sa na Božiu prozreteľnosť. Po návrate z púte sa ešte hlbšie zameral na život v modlitbe, v odriekaní a pôste, v skutkoch kajúcnosti, ale aj v práci. Horlivo pomáhal v domácnosti, na poli, v záhrade, v kostole. S každou prácou si vedel poradiť, rozumel sa do elektriky, ovládal stolárske práce. Robil stoly, stoličky, kreslá. Ľuďom vyrábal pilinové kachle a sporáky, zriadil si aj kováčsku dielničku. Vedel murovať, omietať, klásť obkladačky, opravovať hodinky a všetko možné.

V kostole pomáhal pán Vlk kostolníkovi, chodil tam zavčasu ráno i cez noc modliť sa, pretože kostolník mu dôveroval, prenechal mu rezervné kľúče. Keď prišla druhá svetová vojna, musel Štefan Vlk narukovať a po potlačení Slovenského národného povstania sa dostal do zajatia v Nemecku. Odtiaľ sa vrátil v pomerne dobrom stave, ale o chvíľach strávených vo vojne sa nezmieňoval. Bol veľkým odporcom strieľania do ľudí. Od roku 1945 sa začal viac venovať službe v kostole. Táto práca ho nesmierne tešila, lebo to bola priama služba Pánu Bohu. Po smrti brata Martina Fekiača išiel vypomáhať vdove po nebohom pri prácach na poli a pri statku. V 50. rokoch 20. storočia však totalitná moc násilne odoberala roľníkom polia, lúky a dobytok do družstva, preto pán Vlk odišiel pomáhať inej vdove, ktorá mala veľmi ťažko chorého syna. Vo dvore bývali ďalšie štyri rodiny, i tým pomáhal ako mohol. Pretože u nich nebolo miesto na spanie a nachádzali sa v blízkosti kostola, rozhodol sa ubytovať pod vežou kostola.

V roku 1953 sa pre starobu vzdal kostolníctva starý pán Ostrihoň, a tak bol na jeho miesto vymenovaný pán Vlk. Pod zvonmi v kostolnej veži bol voľný priestor, kde si zriadil dielňu a upravil malú izbičku v šírke 1,5 metra a dĺžke 2 metrov, ktorú mu ohrievala iba 60 wattová žiarovka a mal tam len poličky a lavicu. Spával posediačky na stoličke alebo na lavici, prípadne prekľačal na kľakátku, v ktorom mal zospodu nabité klince. V dielni ľuďom opravoval modlitebné knižky, vyrábal ružence, náboženské sošky, zo sadry modeloval sošky Panny Márie, ktoré aj sám maľoval. Na veľké drevené poľné kríže s detvianskymi ľudovými motívmi vyrábal korpusy Pána Ježiša a starostlivo sa o ne staral, podľa potreby ich premaľovával. Ak videl poškodený kríž nad niektorým hrobom na cintoríne, sám ho opravil. Nečakal, aby ho o to niekto požiadal a odmenu dúfal len vo večnosti. Ráno vstával medzi treťou a štvrtou hodinou, išiel do kostola a modlil sa. Okolo piatej hodiny otvoril dvere kostola a o 5.30 hod. zvonil na svätú omšu, ktorá sa začínala o 6.00 hod. Ako kostolník nielenže pripravil veci na svätú omšu, ale často na nej aj miništroval.

Cez týždeň bývali dopoludnia pravidelne pohreby. Pol hodinu pred pohrebom pán Vlk zvonil, potom rýchlo zbehol z veže, pripravil všetko k pohrebnej svätej omši, pri ktorej miništroval a po jej skončení opäť zvonil na všetkých zvonoch, až pokiaľ nevyšiel pohrebný sprievod na cintorín, čo trvalo približne 20 minút. V kostolnej veži sú tri veľké zvony, ktoré sa ťahali ručne. Na zvonoch sa jednotlivo zvonilo ráno a na obed, každý večer na Anjel Pána a keď niekto zomrel. Pán Vlk si na veži vyrobil rôzne drevené páky a prevody, takže mu zvonilo toľko zvonov, koľko potreboval. Keď zvonil pohrebnému sprievodu na troch zvonoch, jedným povrazom ťahal rukou dva najväčšie zvony, menší zvon ťahal nohou a na druhú nohu sa opieral. Druhou rukou zvonil na umieračiku, nie však jednoducho, ale dokonca do valčíkového rytmu. Keď potreboval prestať zvoniť, prestavil jednu páku, ktorá bola zároveň brzdou a všetky zvony odrazu prestali zvoniť. Keď niekto umrel, pohreb býval na tretí deň a zomrelému sa dovtedy zvonilo každý deň o 10.00 a 16.00 hod., podobne ako dnes.

Do liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) nebývali sväté omše v popoludňajších hodinách. Pán Vlk večer o 18.00 hod. zvonieval na Anjel Pána, následne otváral kostol, pretože sa každý večer modlil s ľuďmi krížovú cestu, ruženec, hodinky (breviár) alebo litánie k Panne Márii. Po modlitbách mával príhovory k veriacim, kde vysvetľoval Sväté písmo. Ak sa s ním niekto dal do debaty o náboženských veciach, mal z toho nesmiernu radosť a priam sa vyžíval svojimi argumentmi a citátmi z Biblie, kým dotyčnému všetko nevysvetlil. Neexistovala u neho žiadna možnosť, aby nevedel adekvátne odpovedať, hoci nemal žiadne teologické vzdelanie.

V polovici februára 1958 zatkli pána Vlka v jeho skromnom príbytku pod vežou kostola a previezli ho do väznice v Banskej Bystrici. Vo vyšetrovacej väzbe pobudol necelé štyri mesiace. Dôvodom jeho zatknutia bolo šírenie náboženskej literatúry. Spolu s pánom Vlkom bol za šírenie letákov s náboženskou propagáciou obvinený detviansky rodák a v tom čase kaplán po rozpustení rehoľných kláštorov, benediktín Maurus Pataky a mladík Ladislav Mojžiš. Pán Vlk chcel celé obvinenie zobrať len na seba, ale pravdepodobne pod nátlakom vyšetrovateľov, kaplán Pataky, už v dôchodkovom veku, priznal autorstvo textov na letákoch. Obžalovaní boli odsúdení odňatím slobody nepodmienečne nasledovne: Štefan Vlk na 4 roky, Maurus Pataky na 3 roky a Ladislav Mojžiš na 2,5 roka. Okrem pána Vlka sa odsúdení voči rozsudku odvolali, avšak Najvyšším súdom v Prahe mal znížený trest pre chatrné zdravie len vdp. Pataky, na 18 mesiacov nepodmienečne.

Na výkon trestu bol v júni 1958 Štefan Vlk eskortovaný do väznice v Příbrame. Väzni tam dolovali uránovú rudu pre Sovietsky zväz. Hoci pán Vlk usilovne pracoval na každej práci, ktorú mu pridelili, v nedeľu nastal problém, pretože vyhlásil: „Ja v nedeľu nepracujem.“ Dostal 5 dní samotky a keď ho odtiaľ prepustili, zapojil sa znovu do práce, lenže takéto situácie sa stále opakovali a vytrvalo odmietal pracovať v nedeľu a cirkevne prikázané sviatky. Za trest mu pridávali 10, 15 a najviac 20 dní samotky. Pán Vlk však vždy s úsmevom na tvári kráčal do samotky a rovnako s úsmevom aj z nej vychádzal, dokonca žiadal, aby ho tam uzavreli natrvalo. Keď si s ním velitelia väznice už nevedeli dať rady, rozhodli sa ho zbaviť presunom do inej väznice.

Koncom marca 1961 bol tak pán Vlk premiestnený do Valdíc. Vo Valdiciach boli väzni ubytovaní v bývalom kartuziánskom kláštore a niektoré pracovné dielne boli umiestnené aj v bývalom kláštornom kostole. Keď bol pán Vlk pridelený na prácu v kostole, odmietol čo i len vkročiť do týchto dielní, nie ešte tam pracovať. Opäť sa pravidelne dostával do samotky, ale dobrovoľne nikdy nevkročil do dielní v kostole a ani tam nepracoval. Za každý deň samotky museli väzni zaplatiť za stravu a bývanie, kto si to nemohol dovoliť, musel to odpracovať, čím sa aj pánovi Vlkovi navýšila doba trestu. Na slobodu sa mal dostať v polovici februára 1962, ale to nebolo možné. Podarilo sa mu to až po vyhlásení amnestie v máji 1962. Keď odchádzal z väzenia, náčelník mu z úcty k nemu odpustil všetky poplatky za samotky, čo dovedna činilo 250 dní.

Po prepustení z väzenia vo Valdiciach sa pán Vlk vrátil späť do Detvy. Bol pomerne dosť vychudnutý, ale inak zdravý a plný veselosti ako po celý svoj život. Miesto kostolníka bolo obsadené, preto len pomáhal v kostole a zvonieval. Vyrábal opäť ružence, sväteničky, sošky, opravoval modlitebné knižky a premaľovával poľné vyrezávané kríže. Obnovil svoju dielničku vo veži kostola, zvonil ručne na všetkých zvonoch a miništroval pri svätých omšiach. Denne pristupoval k Eucharistii. Bol veľkým ctiteľom Panny Márie. V Detve i na okolí opäť získal veriacich do ružencového spoločenstva. V prvú nedeľu mesiaca vždy všetkým vymieňal ružencové kartičky a popoludní vysadol na bicykel a ponavštevoval osobne tých členov ruženca, ktorí si kartičky neboli vymeniť. V noci sa chodieval často modliť za duše v očistci na cintorín a kalváriu.

V deň smrti, 9. mája 1975, pán Vlk ráno zvonil na Anjel Pána, miništroval pri svätej omši a pristúpil k svätému prijímaniu. Dopoludnia sa bol modliť u ťažko chorej, ktorá už nemohla prísť do kostola. Po obedňajšom odzvonení si pripravil potrebné veci vo svojej dielničke na opravu kríža pri ceste smerom na Dúbravy. Na toto miesto sa vybral na motorke, ale už sa tam nedostal, pretože v miestnej časti Kostolná dostal počas jazdy infarkt. Smrť ho zastihla nečakane, ale dobre pripraveného. Jeho pohreb sa konal v nedeľu 11. mája popoludní za účasti veľkého množstva ľudí nielen z Detvy. Pohrebnú kázeň predniesol arcidekan Láclavík, ktorý vysoko hodnotil jeho tuzemský život, jeho zásluhy a význam pre detviansku farnosť i pre celé Podpoľanie. Štefan Vlk je pochovaný na detvianskom cintoríne a dodnes ostáva v pamäti ako ľudovo obľúbená osobnosť, s mnohými zásluhami a v povesti svätosti.