* 25. 6. 1878 Trstená (okr. Tvrdošín)
† 11. 12. 1960 Detva
Ján Štrbáň sa narodil 25. júna 1878 v Trstenej rodičom Martinovi a Márii rod. Barnasovej. Vo svojom rodisku absolvoval ľudovú školu a začal gymnaziálne štúdium. V roku 1893 vstúpil do noviciátu k františkánom do Beckova. Od roku 1894 pokračoval v rehoľnej formácii v Kremnici, kde študoval filozofiu, následne v roku 1896 začal teologické štúdiá u františkánov v Skalici. S úmyslom stať sa diecéznym kňazom odišiel v roku 1898 od františkánov a posledné tri ročníky teológie dokončil v Kňazskom seminári sv. Karola Boromejského v Banskej Bystrici. Kňazskú vysviacku prijal z rúk biskupa Karola Rimelyho 1. júla 1901 vo Svätom Kríži nad Hronom.
Na prvé kaplánske miesto nastúpil do Trubína, v roku 1902 bol kaplánom v Čiernom Balogu, potom v Španej Doline, kde sa následne stal aj dočasným administrátorom farnosti. V roku 1903 bol ustanovený za administrátora farnosti Horný Kamenec (dnešný Kamenec pod Vtáčnikom),ale v tom istom roku bol preložený za kaplána do Zvolenskej Slatiny. Od roku 1908 bol administrátorom farnosti Jastrabá, avšak po štyroch mesiacoch bol preložený za kaplána do Bojníc. Následne bol ešte v roku 1908 vymenovaný za farského administrátora Horných Opatoviec, dnes už zaniknutej obce pri Žiari nad Hronom. Pomery v Opatovciach boli v tom čase veľmi zlé a nábožensko-mravný život úbohý. Kostol a fara boli úplne v dezolátnom stave.
19. marca 1909 bol inštalovaný za opatovského farára a s najväčšou rozhodnosťou vystúpil proti zlozvykom vo svojej novej farnosti. Založil spolok striezlivosti, oživil spolok Božského Srdca Ježišovho a spolok svätého ruženca. Postaral sa o opravu farskej budovy a jej hospodárskych stavísk. Hneď po príchode do Horných Opatoviec sa horlivý a predvídavý Ján Štrbáň presvedčil o tom, že tamojší starobylý kostol po svojom plánovanom obnovení nebude môcť pojať všetkých jeho farníkov. Cirkevnému výboru navrhol myšlienku, či by vďaka príspevku Ostrihomskej kapituly, ktorá bola vtedajším patrónom farnosti, namiesto obnovy starého kostola nebolo lepšie postaviť nový a priestrannejší kostol. Po dosiahnutí dohody s Ostrihomskou kapitulou sa v roku 1910 začalo s rozoberaním a rúcaním starého kostola, následne sa začali stavebné práce, ktoré boli ukončené už nasledujúci rok, zvlášť neúnavnou zásluhou Jána Štrbáňa. Posviacka nového neogotického Kostola sv. Vavrinca sa konala 17. septembra 1911. V roku 1920 bol Štrbáň vymenovaný za cirkevného škôldozorcu svätokrížskeho dištriktu.
Pod dojmom dosiahnutých úspechov v Horných Opatovciach hľadala cirkevná vrchnosť pre Jána Štrbáňa širšie pole pôsobnosti a požiadala ho o prevzatie duchovnej správy rozsiahlej Detvy. Ján Štrbáň spočiatku váhal, ale na prosby biskupa Mariána Blahu sa podvolil odísť z Horných Opatoviec, kde sa ako staviteľ kostola hlboko zapísal v srdciach ľudí. Obec Horné Opatovce úradným rozhodnutím totalitnej vlády ČSSR, v roku 1969 oficiálne zanikla z dôvodu špecifických príčin, na následky neekologickej výroby hliníka od roku 1953 v Závode SNP, ktorý bol vybudovaný v katastri obce. Po zaniknutej obci, ktorá mala pred vysťahovaním viac ako 1200 obyvateľov a viac než 200 rodinných domov, zostala dodnes len jediná zachovalá pamiatka, Kostol sv. Vavrinca, ktorý bol postavený hlavne pričinením Štrbáňa.
Ján Štrbáň bol za nového detvianskeho farára vymenovaný v októbri 1921. Pamätníkmi bol opísaný ako muž výzorom nevysoký, usmievavý, v spoločnosti skromný, pokorný, plný horlivosti za spásu duší. Oravská, Bohu oddaná duša, s horlivou túžbou po svätosti. Veľmi mnoho spovedal. V dlhých rozjímaniach a modlitbách trávil aj noci. To vyžarovalo aj v jeho nadšenom kázaní. Angažoval sa v sociálnej i kultúrnej oblasti. Prispieval do cirkevných časopisov Náš priateľ, Kráľovná svätého ruženca a Svätá rodina. Zostavil tri modlitebné knižky: Modlitby a piesne (1924); Môj poklad (1929); Ježiš, náš tešiteľ. Modlitebná knižočka pre starších ľudí a najlepší priateľ v staršom veku (1933). V roku 1934 bol pápežom Piom XI. ocenený titulom pápežský komorník (Monsignor). V Detve pôsobil 32 rokov ako farár a od roku 1937 aj ako dekan zvolenského dekanátu. Svoje rozhodnutie odísť od františkánov síce viackrát oľutoval, pokúšal sa dokonca opakovane odísť z Detvy k redemptoristom, tešiteľom, i jezuitom, jeho pastoračnú horlivosť vo farnosti to však neumenšilo.
Rok 1938 prežila Detva oslavami 300-ročnej pamiatky založenia mesta. Slávnostnú svätú omšu celebroval 17. júla na námestí pred kostolom biskup Marián Blaha. Kázeň predniesol detviansky dekan, predseda jubilejného výboru, Ján Štrbáň. Zachoval sa z nej ohlas v dobovej tlači: „...vari by sa aj bil za svojich farníkov, tak ich ľúbi. Je máločo dojímavejšie ako to, ako lipnú k sebe Detvania a ich duchovný pastier. Svedectvo, ktoré vystavil o nábožnom, dobrom ľude detvianskom, je veľmi krásna a zriedkavá vec. Krásna vec, keď kňaz môže zavolať do sveta: Na svoj ľud som hrdý!“. Hlavným bodom slávností bola popoludní národopisná slávnosť na kalvárii. Zúčastnilo sa jej asi desaťtisíc ľudí, ktorí mali možnosť sledovať zvyky detvianskeho ľudu od kolísky až po hrob.
V Detve si Štrbáň pripomínal v roku 1926 strieborné (25 rokov) a v roku 1951 aj zlaté (50 rokov) jubileum kňazskej vysviacky. Ako bývalý člen františkánskej rehole obnovil v Detve laický Tretí rád sv. Františka. Počas jeho pôsobenia boli v detvianskej farnosti zakúpené nové zvony do farského kostola, elektrifikovaný kostol a bol postavený nový chudobinec. Štrbáň sa pravidelne zúčastňoval ľudových misií, počas ktorých ho vo farnosti zastupovali jeho kapláni.
Mnohopočetné žiadosti pre odchod z náročnej správy detvianskej farnosti, do penzie zo zdravotných dôvodov a neskôr kvôli veku, boli biskupmi odmietané aj kvôli neústupčivosti a naliehaní farníkov, ktorí si svojho vzácneho dušpastiera nechceli pustiť za žiadnych okolností. Jeho stálou túžbou bolo zomrieť ako rehoľník, okrem iných spomínaných reholí, zvažoval aj vstup k školským bratom či lazaristom.
Po nástupe komunistami dosadeného Jána Decheta za kapitulného vikára v roku 1950 a zmene pomerov v diecéze, sa najskôr v roku 1951 zriekol dekanského úradu a v závere roka 1952 mu bol Krajským národným výborom v Banskej Bystrici odňatý štátny súhlas vo verejnej duchovnej správe. Totalitný Slovenský úrad pre veci cirkevné ho v spolupráci s kapitulným vikárom násilne preložil za správcu fary do Bacúrova od roku 1953. Hoci k 1. januáru 1959 odišiel do dôchodku, bol Dechetom nútený zostať bývať v Bacúrove aj naďalej, dokonca bez poberania platu alebo akejkoľvek odmeny. Keď však cítil, že veľmi slabne, prišiel v roku 1960 dožiť do svojho dlhoročného pôsobiska na Podpoľaní, kde aj 11. decembra 1960 ako 82-ročný zomrel v 60. roku kňazstva. Pochovaný bol arcidekanom Jozefom Hudecom 13. decembra 1960 za účasti 40 kňazov, na detvianskom cintoríne, pri druhom zastavení krížovej cesty.
Použitá literatúra a pramene:
- BARTKOVÁ, Anna. Dejiny farnosti Detva. Diplomová práca, 2008.
- BALÁŽ, Zoltán Gorazd, KLIMAN, Andrej. eds. Z dejín Rímskokatolíckej cirkvi v Horných Opatovciach. In: BENČOVÁ, Dagmar, SKLENKA, Vladimír. eds. Horné Opatovce. Monografia obce. Banská Bystrica: Polygrafia Gutenberg s.r.o., pre Občianske združenie Horné Opatovce, 2012.
- GOLIAN, Ján. Náboženský život. In: Anna Ostrihoňová. ed. Detva. Monografia mesta. Detva: mesto Detva, 2018. ISBN 978-80-9730011-2-5.
- KLIMAN, Andrej, SKLENKA, Vladimír. eds. Cirkevná architektúra v Horných Opatovciach. In: BENČOVÁ, Dagmar, SKLENKA, Vladimír. eds. Horné Opatovce. Monografia obce. Banská Bystrica: Polygrafia Gutenberg s.r.o., pre Občianske združenie Horné Opatovce, 2012.
- LETZ, Ján. Štrbáň Ján. In: PAŠTEKA, Július. ed. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: LÚČ, 2000. ISBN 80-7114-300-6.
- Diecézny archív Banská Bystrica, f. Zosnulí kňazi.