* 8. 6. 1875 Dolná Lehota (okr. Dolný Kubín)
† 11. 12. 1937 Bojnice (okr. Prievidza)
Narodil sa v Dolnej Lehote, dnešnej súčasti Oravského Podzámku, 8. júna 1875. Pochádzal z niekdajšej slávnej zemianskej rodiny z Medvedzia, ktorej dejiny siahajú do 13. storočia, keď od kráľa Ľudovíta z Anjou získali šľachtické práva. Leska a vplyv rodiny však storočiami vybledol a v 19. storočí jej príslušníci skôr len spomínali na svojich slávnych predkov. Okrem mamy Zuzany sa o výchovu chlapca staral hlavne starý otec Andrej, niekdajší pisár a archivár Oravského panstva. Malý Karol tak vyrastal v Oravskom Podzámku, kde bol vychovávaný v národnom duchu a hrdosti k národu. Tá sa v ňom utvrdzovala aj prostredníctvom vychovávateľa Štefana Franka, ktorý sa ho snažil strážiť pred silnou maďarizáciou, s ktorou sa ako žiak stretával už v ľudovej škole v Oravskom Podzámku. Neskôr navštevoval kráľovské katolícke gymnázium v Trstenej. Po troch rokoch postúpil na vyššie gymnaziálne štúdiá k piaristom do Ružomberka, kde sa zoznámil s Fedorom Houdekom a celou jeho národne uvedomelou rodinou.
Ďalšie štúdium ho priviedlo na kratšie pobyty do viacerých gymnázií v Banskej Štiavnici, Lučenci a v Košiciach. Mladý Karol sa ďalej rozhodol kráčať po ceste zasväteného života. V auguste 1891 vstúpil do františkánskej rehole, kde si pri prvých sľuboch vybral meno Anton. Svoje druhé meno si nechal aj po vystúpení z kláštora, a to preto, že sa na literárnej a národnej scéne chcel odlíšiť od menovca, evanjelického kňaza a brata Terézie Vansovej, Karola Medveckého. Vo svojich memoároch spomína na zážitky z kláštora v Beckove a v Kremnici, avšak oveľa významnejší bol pre neho študijný pobyt v Skalici. V centre Záhoria sa prelínali siločiary slovenského národného života. Medvecký sa nechal strhnúť prospešným prostredím, formoval svoje národné cítenie a rozvíjal svoje literárne nadanie. Často cestoval za spisovateľom a kňazom Tichomírom Milkinom, ktorý v tom období pôsobil v Gbeloch. Ďalším vzorom bol pre neho člen františkánskej rehole, kňaz František Víťazoslav Sasinek. Za ním putoval o niekoľko kilometrov ďalej, do Kútov.
Hoci mladý Karol strávil za múrmi kláštora takmer desaťročie, nakoniec sa rehoľníkom nestal. V roku 1897 sa v celej Katolíckej cirkvi zrealizovala reforma františkánskej rehole, ktorá spájala niekoľko jej prúdov do spoločného, preto bol klerikom ponúknutý dišpenz od rehoľných sľubov. Medvecký sa krátko pred ukončením štúdia v lete 1898 rozhodol prestúpiť do niektorej z diecéz, kde chcel pôsobiť ako tamojší kňaz. Podľa svojho rodiska mal patriť do Spišskej diecézy, avšak rozhodol sa ísť do diecézy niekdajšieho biskupa Štefana Moysesa, do Banskej Bystrice. Posledný ročník teologického štúdia bol pre Medveckého náročnou etapou. Maďarizačné prostredie bystrického seminára slovensky zmýšľajúcim, hovoriacim a konajúcim seminaristom výrazne komplikovalo život. Najbližším spolužiakom mu bol podobne zmýšľajúci Arnold Bobok, ktorý sa neskôr stal redaktorom tajného časopisu Naše noviny a po prevrate aj československým poslancom.
Karol Anton Medvecký bol biskupom Karolom Rimelym vysvätený za kňaza 3. júla 1899 vo Svätom Kríži nad Hronom. Vo svojich pamätiach uviedol, že jediné miesto kam si neželal, aby jeho kroky smerovali, bola detvianska farnosť na úpätí sopečného masívu Poľany. Zhodou okolností sa tam naozaj aj dostal. Aj napriek istým príkoriam zo strany maďarónskeho farára Štefana Pitrofa sa Medveckého obavy nepotvrdili. Naopak, na dnešnom strednom Slovensku zažil niekoľko najkrajších rokov svojho kaplánskeho pôsobenia, zaľúbil si jeho prírodu i ľud, čo zúročil v monografii Detva.
Počas jeho pôsobenia v Detve mu detviansky temperamentný a svojský ľud hneď učaroval a stal sa predmetom jeho zvláštnej lásky. V rázovitom obyvateľstve našiel tú najlepšiu odpoveď na jeho rastúcu vášeň - národopis. Detvania so svojou ľudovou kultúrou mohutne inšpirovali nového kaplána pre štúdium a zbieranie rozmanitých materiálov od výrobkov z dreva, oblečenia či zaznamenávania miestnych ľudových piesní. Množstvo z týchto artefaktov získal pre zbierky Muzeálnej slovenskej spoločnosti a následne sa stali exponátmi Národného múzea v Martine.
Množstvo materiálu inšpirovalo Medveckého natoľko, že sa postupne začal venovať aj štúdiu miestnych dejín, čo nakoniec chcel spojiť do uceleného knižného diela. O monografii sa v mnohom radil a konzultoval so svojím „povzbudzovateľom“ Andrejom Kmeťom. Spracoval Podpoľanie z hľadiska archeológie, dejín, ľudovej kultúry, architektúry a literatúry. Kúpil i dobovú technickú novinku - fonograf, na nahrávanie ľudových piesní a svojich respondentov si fotil na Kmeťov fotoaparát. Dielo nakoniec po peripetiách vyšlo v roku 1905 a vtedajší 30-ročný nemajetný kaplán ho musel vydať na vlastné náklady. Kniha Detva sa stala prvou monografiou o slovenskej obci a na dlhé roky ukazovala trend v bádaní a písaní podobných diel. Mala nesmierny úspech a svojím prínosom na národopisnej scéne preslávila nielen Detvu, ale aj jej autora.
Detviansky kaplán však okrem napísania monografie pomohol svojmu prvému pôsobisku aj v inej oblasti. Počas výkonu svojho poslania a spoznávania detvianskych lazov chcel vydať novú edíciu Sládkovičovej skladby Detvan, ktorá mala vyjsť s ilustráciami podpolianskej krajiny a jej obyvateľstva. Detvana síce nevydal, ale na ilustrovanie krajiny pozval do Detvy maliara Jaroslava Augustu. Tomu sa kraj natoľko zapáčil, že cez nasledujúce letné prázdniny pozval svojich ďalších kolegov. O Detve vznikli dve úspešné výstavy obrazov a neskôr gro tejto skupiny podobne maľovalo výjavy oravskej a liptovskej prírody. Za ich tvorbu so slovenskými motívmi možno vďačiť práve Medveckému, ktorý ich ako prvý pozval k spoznávaniu tuzemskej prírody.
Detvianska farnosť za čias Medveckého bola veľmi rozsiahla. Lokality boli vzdialené na viac hodín cesty a prístupné len pešo alebo na koni v sedle, čo nebola pre kňazov ľahká pastoračná služba. Niektorí kňazi boli, chtiac-nechtiac, donútení naučiť sa jazdiť na koni a tak to bolo i s Medveckým. Po tom, ako na národných slávnostiach v Martine zriadil výstavu detvianskeho ľudového umenia a predniesol prednášku „ O ľudovom umení v Detve“, začalo jeho prenasledovanie zo strany maďarských svetských i cirkevných vrchností. Jeho príčinou tiež bolo, že náboženstvo v škole vyučoval výhradne po slovensky. I napriek veľkej obľube u svojich veriacich bol po dvoch rokoch preložený v roku 1901 do Krupiny. Nežiaducim v časoch tvrdej maďarizácie za čias Rakúsko-Uhorska bol napokon až do roku 1918. Pre svoje „panslávske“ zmýšľanie bol veľmi často, niekedy aj po pol roku, prekladaný z farnosti do farnosti. V priebehu prvých desiatich rokov kňazstva vystriedal deväť farností. Oravský rodák sa totiž dostal do nemilosti biskupského vikára Jána Havrana, ktorý si od konfliktu v Krupine dával na neho pozor. To bol „osud“ mladých kňazov, ktorí sa v čase maďarizácie nevedeli zmieriť s novými časmi a neustále sa pokúšali hovoriť, tvoriť a podnikať aktivity v slovenskom jazyku a kultúrnom prostredí.
Ďalšími kaplánskymi stanicami po Detve a Krupine sa pre Medveckého stali Jastrabá, Veľké Pole, Beňuš, Detvianska Huta a Donovaly, kde sa stal po smrti farára Bočkeríka dočasným správcom farnosti. V tom istom roku 1904 bol preložený za administrátora farnosti Brehy a o rok neskôr sa stal administrátorom farnosti Prochot, odkiaľ po ďalšom roku putoval „do vyhnanstva“ spravovať farnosť Bacúrov.
Po skončení prvej svetovej vojny sa zo zabudnutého farára stal elitný politik. V roku 1917 bol po Jozefovi Gregorovi Tajovskom vymenovaný na uvoľnený post tajomníka Slovenskej národnej rady. Medvecký sa v roku 1918 stal zapisovateľom Deklarácie slovenského národa a pochopiteľne aj jej signatárom. Po vzniku Československej republiky bol referentom pre katolícke a cirkevné záležitosti na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, vedené Vavrom Šrobárom.
Po neslávnom vyhostení maďarských biskupov pôsobiacich na slovenskom území, aj po zániku Rakúsko-Uhorska bolo nevyhnutné vymenovať nových slovenských biskupov. Medzi kandidátmi na biskupskú službu navrhovanými Československou vládou bol aj Karol Anton Medvecký. Praha však pre svoj antiklerikálny postoj nemala veľké šance, aby jej kandidát uspel v Ríme. Pápež Benedikt XV. v novembri 1920 vymenoval prvých troch slovenských biskupov. Boli nimi Karol Kmeťko pre Nitriansku, Marián Blaha pre Banskobystrickú a Ján Vojtaššák pre Spišskú diecézu. Ich biskupská vysviacka sa uskutočnila 13. februára 1921 v Nitre.
V roku 1920 Medvecký skončil v úlohe referenta pre cirkevné záležitosti a stal sa farárom v Bojniciach. Hornonitrianske mestečko bolo oddávna sídlom oltárnictva, teda akéhosi menšieho územného celku biskupstva. S pozíciou tamojšieho oltárnika sa od stredoveku spájal honorárny titul prepošta, ktorý patróni kostola Pálffyovci udeľovali miestnym duchovným, spravidla pochádzajúcim z rodu Pongráczovcov. Po roku 1918 už Pálffyovci túto možnosť nemali, ale v duchu tejto tradície a odmeny bol spišským biskupom Jánom Vojtaššákom bojnický oltárnik Medvecký v roku 1922 vymenovaný za titulárneho prepošta sv. Jána Krstiteľa z Huncoviec. Ako predstaviteľa tejto pozície bol „infulovaný“, to znamená, že mal právo nosiť viaceré insígnie, ktoré sa podobali biskupským (reverenda, pektorál, solideo, mitra či dokonca berla). Jeho prvou významnou úlohou v novej pozícii bolo založenie a organizovanie sirotinca v Kláštore pod Znievom. V povojnovom bolo núdznych detí v okolí mnoho a na nové dielo, ktoré malo pomôcť najmenším, využil tamojšie staré budovy jezuitov. Zo svojej pozície sa mu otvárali nové možnosti práce aj mimo Bojníc.
Od roku 1931 zastával Medvecký úlohu nitrianskeho archidiakona. Zodpovedal za časť diecézy a do jeho kompetencií spadala starostlivosť o miestne cirkevné školstvo. Od roku 1933 dokonca zastával funkciu bojnického starostu. Jeho koníčkom bola história a cestovanie. Precestoval väčšinu európskych krajín. Zachránil pred vydaním nacistom nemeckého kňaza prof. Dr. Riedermattera, ktorý ušiel pred terorom do Československa. Skrýval sa u neho a keď hrozilo jeho vydanie nacistom, dopomohol mu k úteku do Francúzska.
Jeho súčasníci ho charakterizovali, že bol vysoký, plnoštíhlej postavy, počerný, výraznej tváre, na ktorej jazva na líci robila dojem prísnosti. Taký aj bol, ale spravodlivý. Voči kaplánom bol nedostupný, voči veriacim spravodlivý, pedantný dušpastier, dobrý spovedník, povinnosti si konal presne. Jeho celoživotný osud sa pohyboval na národnej báze. Od mladosti bol aktívny člen a funkcionár Muzeálnej slovenskej spoločnosti. V oblasti historiografie sa venoval biografistike, regionálnym dejinám, archeológii, cirkevnej histórii, ale najmä problematike zániku Uhorska a vzniku samostatného československého štátu. Aktivizoval sa v Československej strane lidovej, od roku 1925 bol podpredsedom jej Slovenského výkonného výboru a redaktorom jej tlačového orgánu Ľudová politika. Podporoval politiku Dr. Martina Mičuru. Mal široké známosti medzi politickými a kultúrnymi osobnosťami svojho veku.
Karol Anton Medvecký hoci mal cholerickú povahu a nie vždy sa mu ju podarilo ustrážiť v prijateľnej miere, pred smrťou navštívil osobne svojich odporcov a zmieril sa s nimi. Zomrel ako 62-ročný v 39. roku kňazstva 11. decembra 1937 v Bojniciach, kde je aj pochovaný na miestnom cintoríne. Na južnej strane detvianskeho farského kostola sa nachádza pamätná tabuľa s bustou Medveckého: „Tu pôsobil ako kňaz v rokoch 1899 - 1901 národný dejateľ Karol A. Medvecký, autor prvej slovenskej monografie Detva 1905.“
17. júna 1995 prijala Mestská knižnica v Detve do svojho pomenovania meno Medveckého, od ktorého narodenia v tom roku uplynulo 120 rokov. Mestské zastupiteľstvo v Detve však schválilo od 1. januára 2008 zlúčenie Domu kultúry Andreja Sládkoviča, Podpolianskeho múzea a Knižnice K. A. Medveckého do Kultúrneho centra Andreja Sládkoviča v Detve a knižnica tak stratila svoju samostatnosť. Karol Anton Medvecký je vlastne stále najznámejším kňazom, ktorý doposiaľ pôsobil v Detve.
Použitá literatúra:
- BARTKOVÁ, Anna. Dejiny farnosti Detva. Diplomová práca, 2008.
- GOLIAN, Ján. Karol Anton Medvecký. Pútnik národného života. In: GOLIAN, Ján, MOLDA, Rastislav, ŠKANDÍK, René, VALKO, Roland. eds. (ne)známe príbehy. Osem zabudnutých osobností 19. a 20. storočia. Society for Human studies, 2017.
- PARENIČKA, Pavol. Medvecký Karol Anton. In: PAŠTEKA, Július. ed. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: LÚČ, 2000. ISBN 80-7114-300-6.
- ZAREVÚCKY, Anton. Katalóg zosnulých kňazov Banskobystrickej diecézy od jej založenia r. 1776 do r. 1986. Strojopis, 1987.