* 7. 10. 1915 Detva
† 12. 9. 1992 Dunajská Lužná (okr. Senec)
Imrich Ďurica sa narodil 7. októbra 1915 v Detve, ako prvé dieťa rodičov Štefana a Vilmy, rod. Bystrianskej. Tri dni po narodení bol v detvianskom kostole 10. októbra pokrstený kaplánom Vavrincom Černym. Pochádzal z chudobnej maloroľníckej rodiny, v ktorej bolo šesť detí, štyria chlapci a dve dievčatá. V Detve absolvoval päť rokov ľudovej školy a v roku 1926 odišiel na gymnázium do Banskej Bystrice, kde 14. mája 1928 prijal aj sviatosť birmovania. V Banskej Bystrici ho prichýlilo Vincentinum a posledný rok gymnázia už bol klerikom malého seminára. Imrichovi rodičia sa v marci 1931 presťahovali z Detvy do Hodejova, neďaleko Rimavskej Soboty. Po maturite na štátnom Gymnáziu Andreja Sládkoviča v roku 1934 začal štúdium teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Kňazskom seminári sv. Karola Boromejského v Banskej Bystrici. Od roku 1936 pokračoval v príprave na kňazstvo a v štúdiu na novovzniknutej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V závere jeho seminárnej formácie pripadol Hodejov do Maďarska, a tak sa cez prázdniny zdržiaval u svojho birmovného otca, bývalého detvianskeho kaplána, ThDr. Jakuba Šefčíka, ktorý v tom čase spravoval farnosť Tŕnie. Za kňaza Banskobystrickej diecézy bol vysvätený biskupom Michalom Buzalkom 29. júna 1939 v Bratislave.
Jeho prvou kaplánskou stanicou bola Slovenská Ľupča, ale hneď od 1. septembra 1939 bol už kaplánom vo Zvolene a gymnaziálnym profesorom latinčiny. K 1. februáru 1940 bol ustanovený za kaplána v Detvianskej Hute, ale služobne mu zostalo pridelenie vo Zvolene na tamojšom gymnáziu. Od 1. júla 1940 nastúpil na šesťtýždňovú prezenčnú vojenskú službu a po jej skončení pokračoval ďalej ako kaplán vo Zvolene. Avšak hneď v novembri toho istého roku bol preložený za kaplána do Handlovej. S platnosťou od 1. októbra 1941 sa stal kaplánom a gymnaziálnym profesorom náboženstva v Kláštore pod Znievom. Zároveň bol poverený osobitnou starostlivosťou o nemeckých veriacich. Po príchode na Turiec začal jeho pričinením vo farnosti pracovať Slovenský zväz katolíckej mládeže. Založil farskú knižnicu, prednášal na rôzne náboženské témy a s mládežou nacvičoval divadelné hry. Mal prirodzenú autoritu, jeho prítomnosť a aktivitu bolo cítiť všade. Od roku 1943 bol študijným prefektom miestneho diecézneho konviktu a v roku 1945 sa stal administrátorom farnosti Kláštor pod Znievom, kde sa tešil všeobecnej obľúbenosti.
V roku 1949 bol vymenovaný za archivára biskupského úradu v Banskej Bystrici a mal sa zároveň stať aj prednášajúcim pastorálky na Vysokej škole bohosloveckej. Po smrti biskupa Andreja Škrábika v roku 1950 ho štátna moc zbavila tejto funkcie. Na nahováranie svojho švagra Juraja Lakotu uvažoval nad emigráciou, no svoj úmysel vzápätí zmenil. Jeho švagra zatkli pri pokuse o útek cez hranice a na tomto základe bol obvinený aj Ďurica spolu s jeho bratom a ďalším švagrom. 4. marca 1950 bol zatknutý Štátnou bezpečnosťou, ktorá zinscenovala organizovanú protištátnu skupinu. Štátny súd v Bratislave ho 28. septembra 1950 odsúdil na tri roky väzenia. Po odvolaní štátneho prokurátora Najvyšší súd v Prahe 8. augusta 1951 zmenil tento rozsudok na desať rokov väzenia za trestný čin velezrady, prepadnutie celého majetku, peňažný trest 10 000,- Kč a stratu občianskych práv na päť rokov. Väznili ho v Banskej Bystrici, Bratislave, Ilave, Leopoldove, Mladej Boleslavi a vo Valdiciach. Na slobodu ho prepustili až v roku 1960. Pracoval ako zásobovač v Stredoslovenských mliekarňach v Rimavskej Sobote. Býval pri matke v Hodejove, odkiaľ denne dochádzal do zamestnania.
Do pastorácie sa mohol vrátiť až v roku 1968 po politickom uvoľnení. V roku 1969 bol kapitulným vikárom Františkom Hasprom vymenovaný za správcu Katedrály sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici. Okrem iného vykonával aj úlohu prosynodálneho examinátora. V čase tzv. normalizácie sa márne domáhal revízie svojho procesu. Krajský súd v Banskej Bystrici síce zrušil pôvodný rozsudok, ale 11. októbra 1972 uznal právoplatnosť jednoročnej väzby. Začiatkom roka 1975 ho biskup Jozef Feranec vymenoval za honorárneho kanonika. V rokoch 1981 - 1986 dočasne spravoval banskobystrickú mestskú farnosť. Počas svojho dvadsaťjeden ročného pôsobenia v Banskej Bystrici, mnohokrát aj tajne, krstil, sobášil, pochovával, spovedal a pripravoval deti na prvé sväté prijímanie. Venoval sa mládeži, podporoval cirkevný spevokol. Jeho zásluhou sa zrekonštruovalo niekoľko cirkevných objektov. Štátna moc vyvíjala tlak na jeho preloženie, ale biskup Feranec ho vždy podržal. Bol akoby jeho pravou rukou na biskupskom úrade, kde mal celý čas aj svoje bývanie. Ďurica bol obľúbeným, láskavým a obetavým duchovným pastierom banskobystrických veriacich. V pastorácii sa zvlášť zameriaval na viacpočetné rodiny a slobodných katolíkov. Publikoval v Katolíckych novinách a prekladal teologické texty z francúzštiny, nemčiny, maďarčiny a latinčiny. Popri správe katedrály vypomáhal v okolitých dedinách, kde neboli obsadené farnosti alebo suploval chorých kňazov.
V zložitom období normalizácie sa mu podarilo oživiť duchovný život v Banskej Bystrici i v jej okolí. Bolo to aj preto, že bol otvorený voči všetkým vrstvám obyvateľstva. Napriek tomu, že bol skromný a nekládol do popredia seba, požíval vysoký kredit a rešpekt. Mal talent objavovať v ľuďoch dobro. Nedal sa aktívne vtiahnuť do prorežimnej organizácie kňazov Pacem in terris. Jednu z jeho životných predstáv sa mu žiaľ „vďaka“ režimu nepodarilo uskutočniť, totiž prevziať prednášanie biblických vied budúcim teológom, po legendárnom univerzitnom profesorovi Jozefovi Búdovi, ktorého si veľmi vážil. Nikdy nezatrpkol, hoci počas života skúsil veľa utrpenia, tlakov a nespravodlivosti. Dokázal nájsť východiská aj zo zdanlivo neriešiteľných, až zúfalých situácií. Svoje zlaté kňazské jubileum oslávil začiatkom leta 1989 aj slávnostnou svätou omšou v rodnej Detve.
Po páde režimu v roku 1989 padlo Ďuricovo meno v rozhovoroch vatikánskej delegácie v súvislosti s obsadením biskupského miesta v Banskej Bystrici, alebo v Rožňave. Novým banskobystrickým biskupom sa stal Rudolf Baláž a ten na jar roku 1990 vymenoval Imricha Ďuricu za riaditeľa biskupského úradu. Súčasne ho vymenoval za učiteľa latinčiny v novozriadenom kňazskom seminári, ktorý mal dočasné sídlo na hrade v Slovenskej Ľupči. Dostal ponuku obsadiť post farára v Španej Doline, to však vzhľadom na vek a zdravotný stav neprijal. V závere roka 1990 ukončil svoju službu v Banskobystrickej diecéze a ako 75-ročný odišiel na dôchodok do Charitného domu v Dunajskej Lužnej, kde pôsobil ako duchovný správca sestier dominikánok. V roku 1991 sa rozhodol pre vstup do Rehole dominikánov a prijal rehoľné meno Tomáš. Tu sa dožil oslobodzujúceho rozsudku z 15. mája 1992. Po ťažkej chorobe zomrel na rakovinu 12. septembra 1992 v Dunajskej Lužnej, v 77. roku života a v 54. roku kňazstva. Na miestnom cintoríne v Dunajskej Lužnej ho 17. septembra 1992 pochoval biskup Rudolf Baláž.
V roku 1998 bola na budove biskupskej rezidencie v Banskej Bystrici odhalená pamätná tabuľa väznených a umučených kňazov diecézy, na ktorej sa nachádza aj Ďuricovo meno. Osobitne jemu, ako nespravodlivo odsúdenému trpiteľovi pre vieru, bola 15. apríla 1999 odhalená pamätná tabuľa na budove farského úradu na Námestí Štefana Moysesa v Banskej Bystrici. O prežitom utrpení nikdy nerozprával, hoci bol najdlhšie väzneným kňazom Banskobystrickej diecézy.
Použitá literatúra a pramene:
- BRENDZA, Gabriel. ed. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť. Kňazi Banskobystrickej diecézy perzekvovaní totalitným režimom. Badín: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2006. ISBN 80-88937-25-6.
- KOÓŠ, Mikuláš. ed. Imrich Ďurica. Výkrik. Bratislava: AKVE, 2015. ISBN 978-80-972105-0-2.
- LETZ, Róbert. Ďurica Imrich. In: PAŠTEKA, Július. ed. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: LÚČ, 2000. ISBN 80-7114-300-6.
- Diecézny archív Banská Bystrica, fond Zosnulí kňazi.