Prvý a pôvodný renesančný kostol zasvätený sv. Františkovi Serafínskemu (Assiskému) bol v Detvy postavený už v roku 1664. Hoci bol pomerne veľký, svojmu účelu slúžil len 150 rokov. Pre rýchly populačný prírastok obyvateľstva, už koncom 18. storočia početným veriacim nestačil. Preto ho zbúrali a na jeho mieste v rokoch 1803 - 1806 postavili nový, väčší, dodnes zachovaný kostol v klasicistickom štýle.
Stavbu kostola realizoval detviansky farár, dekan a honorárny kanonik Ján Dlholuczký. Ním bol nový kostol požehnaný a do užívania uvedený 30. novembra 1806. V ten istý deň bol v ňom ako prvý pokrstený istý Ondrej Gonda. Až po skompletizovaní celkového vybavenia interiéru konsekroval kostol 18. mája 1823 banskobystrický diecézny biskup Anton Makay. Zo starého renesančného kostola do novostavby prevzali len vežu, ktorú dal farár Ján Štrba v roku 1829 nadstaviť a pokryť meďou.
Kostol má pôdorys v tvare kríža, pričom oltár smeruje na východ a veža na západ. Dĺžka kostola je 40 m a šírka v priečnej lodi je 19 m. Svätyňa je štvorcová s výrazným víťazným oblúkom. Presbytérium, s rovným uzáverom, má po oboch stranách sakristie a na poschodí oratórium s emporou. Pred svätyňou je priečna loď. Nad priestorom pozdĺžnej a priečnej lode je plytká kupola. Vzadu je murovaný organový chór s emporou okolo troch strán. Empora zvykla v kostoloch bývať iba na západnej strane. V detvianskom kostole bola vybudovaná z troch strán, pravdepodobne pre veľký počet veriacich v kostole. Priestory kostola sú zaklenuté pruskými klenbami. Pruské klenby sa stavali v období prechodu od baroka ku klasicizmu. Boli plochejšie, neboli ostré a strmé, ale vytvárali priestor na výzdobu, ktorá robila dojem veľkosti a výšky. Na nárožiach sa nachádzajú piliere ozdobené iónskymi a korintskými prvkami, pretože klasicizmus sa v ornamentike vrátil k antike.
Farár Štefan Pitrof dal v roku 1889 obnoviť kostol zvonku aj zvnútra, ale práca bola požiarom zo septembra 1895 zničená. Preto dal kostol v roku 1899 opäť vymaľovať a obnoviť oltáre. V roku 1913 vymaľoval interiér kostola maliarsky umelec Michal Blaškovič - Báthory. Zároveň boli pozlátené obrazy krížovej cesty, oltáre, sochy a svietniky. Kostol bol prekrytý eternitom. Elektrina bola do kostola zavedená v roku 1928. Zámožná vdova Antónia Vagačová zakúpila v roku 1930 do bočnej kaplnky kostola nový oltár Lurdskej Panny Márie, ktorý vyhotovil banskoštiavnický sochár Viliam Šteffek.
Počas druhej svetovej vojny bol kostol poškodený granátom, ktorý padol do železných okien v sakristii, pričom boli zničené všetky omšové rúcha. Kostol bol čiastočne opravený až v roku 1949. Arcidekan Martin Láclavík po svojom príchode v roku 1961 našiel kostol v zúboženom ošarpanom stave a bez peňazí. Hneď začal s vybavovaním potrebných povolení pre jeho opravu. Urobila sa nová elektroinštalácia a nové ozvučenie. Po viac než 50 rokoch sa dal kostol v roku 1962 znovu vymaľovať. Maľbu realizoval František Buday z Bratislavy. Zároveň majster rezbár Michal Rýdzi, taktiež z Bratislavy, pozlátil oltáre a kazateľnicu. Staré, takmer 150-ročné lavice boli úplne napadnuté črvotočom. Nové lavice z červeného smreka urobil v roku 1974 majster Jozef Krnáč, stolár z Detvy.
V roku 1978 si kostol vyžadoval opäť generálnu opravu. Eternit na streche už bol na mnohých miestach poškodený, takže do kostola zatekalo. Strechu prekryli medeným plechom. Prácu uskutočnil miestny majster Vincent Chamula so svojou skupinou. Poškodená bola i vonkajšia fasáda kostola, ktorý nanovo omietol majster Halaj z Kriváňa. Celá oprava si vyžiadala takmer milión československých korún. V Historii domus arcidekan Láclavík vyzdvihol pracovitosť i štedrosť svojich farníkov: „ S úhradou som nemal žiadne starosti. Ľudia ochotne dávali milodary a pomáhali pri prácach bez toho, žeby som bol musel pýtať peniaze.“
Po oprave exteriéru sa už pod záštitou dekana Jozefa Závodského pristúpilo v rokoch 1987 - 1989 k renovácii interiéru kostola. Obnovu výmaľby uskutočnilo výrobné družstvo Svojpomoc z Trenčína. Zrealizovala sa vodovodná prípojka do sakristie, nová elektroinštalácia, izolácia klenby kostola sklenou vatou a položila sa nová dlažba z prírodného kameňa (spišský travertín). Pri zadnom vchode sa osadila kovaná brána, zakúpilo sa 8 keramických pecí.
Okná sa vymenili za dvojité, farebné, vitrážové, z antického, katedrálneho skla, podľa výtvarných návrhov pátra Emila Prokopa SVD, rodáka z Kriváňa. Vo svätyni sú vo vitrážových oknách výjavy Posledná večera a Dobrý pastier, v hlavnej lodi kostola sú znázornení sv. Peter a sv. Pavol, v zadnej časti kostola sv. Dominik Savio a sv. Mária Goretti.
Pri maľovaní kostola, najmä stropu interiéru, pomáhal aj verbista Emil Prokop. Vytvoril tri stropné olejomaľby: Nanebovzatie Panny Márie vo svätyni, Pán Ježiš v Getsemanskej záhrade a Posledná večera v lodi kostola. V rámci výmaľby kostola boli prečistené tri oltárne obrazy a v roku 1990 boli okolo nich osadené nové vyrezávané a pozlátené rámy, ktoré zhotovil majster Ondrej Marko z Hriňovej.
Hlavný klasicistický oltár zdobený stĺpmi korintského štýlu pochádza z roku 1823. Obkolesuje ho pozlátený oblúk s ornamentálnou dekoráciou, pripomínajúcou vínnu révu. Uprostred sa nachádza oltárny obraz sv. Františka Assiského. Nad ním je umiestnený oltárny nadstavec s obrazom Najsvätejšej Trojice z roku 1823. Z toho istého roku pochádzal aj hlavný oltárny obraz smrti sv. Františka. Ten bol neskôr nahradený novým obrazom naznačujúcim stigmatizáciu sv. Františka, ktorý v roku 1936 namaľoval František Gyurkovits z Lučenca.
Ústredný oltárny obraz znázorňuje scénu Ukrižovaného Krista, ktorý sa pravou časťou tela skláňa k sv. Františkovi. František je oblečený v obvyklom františkánskom (kapucínskom) odeve, prijíma Pána Ježiša veľmi úctivým pohľadom a gestom. Jeho zdvihnutá ľavá ruka upozorňuje na dôležitú udalosť prijatia stigiem - rán Kristovho umučenia, ktoré sv. František natrvalo nadobudol v roku 1224 pri uprenej meditácii a modlitbe.
V priečnej lodi sa nachádzajú dva bočné oltáre. Ľavý bočný oltár je taktiež klasicistický, z prvej polovice 19. storočia, s obrazom smrti sv. Františka Assiského. Na tomto oltári bola v roku 1916 umiestnená socha Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, zakúpená Antóniou Vagačovou od Mayerische Kunstantstattu z Mníchova. Od roku 2014 sa na tomto bočnom oltári nachádza aj miniatúrna podobizeň i relikvia sv. Faustíny Kowalskej.
Bočný oltár napravo s obrazom sv. Jána Nepomuckého je taktiež datovaný do prvej polovice 19. storočia. V roku 1963 bola v Červenom Kostelci zakúpená socha Nepoškvrneného srdca Panny Márie, ktorá bola umiestnená na tomto oltári. Od tej istej firmy z Červeného Kostelca bol vdp. Láclavíkom objednaný v roku 1965 aj dodnes používaný vianočný betlehem, s pastiermi v podpolianskom kroji. Po bokoch lode kostola sa ešte nachádza na ľavej strane socha sv. Jozefa, ženícha Panny Márie a na pravej strane socha sv. Terézie z Lisieux. Ďalšie sochy sv. Júdu Tadeáša a sv. Antona Paduánskeho sú umiestnené pod chórom.
Klasicistická kazateľnica so znakmi doznievajúceho luisézu je zo začiatku 19. storočia. Po liturgických zmenách, ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965),sa kazateľnica prestala používať. Na bočnom parapete kazateľnice sú v troch reliéfnych ováloch znázornené biblické výjavy: Podobenstvo o rozsievačovi, Dvanásťročný Ježiš učí v chráme a Rozmnoženie chleba. Na strieške kazateľnice je Mojžiš s tabuľami Desatora a lúčmi svetla. Obrazy krížovej cesty po bokoch stien lode kostola pochádzajú z konca 19. storočia. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bol obnovený interiér svätyne. V roku 1991 sa vymenilo liturgické zariadenie (obetný stôl, ambona, sedes, kríž, krstiteľnica, bočné stolíky a lavice pre asistenciu),ktoré bolo zhotovené z vračanského vápenca výrobným družstvom Kamena z Brna.
Dlhé obdobie sa používal organ z roku 1750, ktorý bol malý, ošarpaný, mnohokrát opravovaný a ešte z pôvodného kostolíka. Na žiadosť farníkov objednal v roku 1916 farár Anton Kúdelka nový organ u Augusta Jozefa z Päťkostolia. Bol postavený s dvomi manuálmi na dvanásť mutácií. V roku 1968, keď už opäť organ dosluhoval, firma Gábor-Baxa z Košíc postavila nový organ o štrnásť registrov väčší, než ten predtým. Zo starého boli použité dobré píšťaly a organová skriňa.
Nad organom je na stropnej olejomaľbe znázornená sv. Cecília, patrónka hudobníkov a spevákov. Pod chórom sa po bokoch nachádzajú dve menšie kaplnky. Kaplnka so sochou Sedembolestnej Panny Márie na ľavej strane, v súčasnosti je používaná hlavne ako spovednica, a na pravej strane Kaplnka Panny Márie Lurdskej.
V roku 1854 dal farár Ján Štrba uliať nový zvon u Vojtecha Littmanna v Banskej Bystrici, ktorý vo Svätom Kríži nad Hronom posvätil národne zmýšľajúci banskobystrický biskup Štefan Moyses. Požiarom z roku 1895 bola poškodená väzba zvonov, nedržala zvony pevne, preto bola v roku 1911 zhotovená nová železná väzba u Ladislava Slezáka v Pešti.
Kostolné zvony počas prvej svetovej vojny postihli dve rekvirácie. V roku 1916 vzali na vojenské ciele tri menšie zvony, pričom jeden bol z kalvárie. V roku 1917 zobrali z kostolnej veže ďalšie tri zvony. Keď 686 kg ťažký medián odliaty v roku 1911 zhodili z veže, vôbec nepraskol, dokonca rozbil skalu pri vchode kostola. Druhý zvon, na ktorý bili hodiny, vážil 121 kg a tretí umieráčik 22 kg. Farár Anton Kúdelka dal následne preniesť z Piešťa 60 kg zvon namiesto umieráčika. Zvony na lazoch neuviedol do výkazu a najväčší zvon podľa vlastných slov zachránil „iba fígľom“. Svojím odvážnym počínaním mohol podľa vojenských zákonov zaplatiť aj životom.
Dňa 26. apríla 1925 farár Ján Štrbáň požehnal tri nové zvony: I. 850 kg s nápisom „Poďte, klaňajte sa sviatostnému Ježišovi, Pánovi neba i zeme;“ II. 547 kg s nápisom „Slovo Telom sa stalo a prebývalo medzi nami;“ III. 27,80 kg umieráčik s nápisom „Dobrotivý Pane Ježišu, daj mu (jej) pokoj večný.“ Na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia najväčší zvon z roku 1854 pukol a preto bol opakovane preliaty. Slávnostne ho v roku 1964 požehnal banskobystrický kapitulný vikár Ján Dechet.
Zvony boli elektrifikované v roku 1975, čo zabezpečilo družstvo Portáš z Moravy. Zhotovili aj novú stolicu pod zvony. V letných mesiacoch roka 2014 sa vykonala generálna oprava zvonov a vežových hodín, ktorú uskutočnila Zvonárska dielňa Albína Iváka z Liptovských Sliačov. Tá istá dielňa v roku 2020 zabezpečila aj výmenu ciferníkov vežových hodín.
V roku 2020 sa pristúpilo k zásadnému riešeniu dlhodobo veľkého problému s vlhkosťou múrov, do ktorých prenikala zemná vlhkosť. Múry kostola majú v základoch hrúbku od jedného do dvoch metrov. Pracovníci detvianskeho družstva List obili z múrov omietku a po pôdoryse celého kostola zo strany exteriéru i interiéru vykonali dvojradovú tlakovú injektáž živice. Ide o vysokoviskózny materiál, ktorý preniká do všetkých mikropórov múru a vytvorí súvislú novú vrstvu izolácie. Na odkrytých múroch bolo vidieť, že už pri samotnej výstavbe kostola sa použili rôzne druhy kameňa a nie každý bol pre takúto stavbu vhodný. Vo vnútri kostola boli v minulosti urobené betónové sokle, ktoré boli natreté olejovou farbou a takto múry už vôbec nemohli „dýchať“ a vlhli. Vlhkosť navyše sprevádzal vysoký podiel soli. Injektáže boli prvou etapou projektu. Po trojročnom schnutí a odstránení vyzrážanej soli z múrov bude teraz nasledovať celková sanácia vonkajších a čiastočne aj vnútorných omietok kostola.
Použitá literatúra a pramene:
- Historia Domus Parochiae Gyetvaensis. História farnosti Detva od roku 1909. Rukopis.
- BARTKOVÁ, Anna. Dejiny farnosti Detva. Diplomová práca, 2008.
- CÍBIK, Adam. Umelecká výzdoba interiéru Kostola sv. Františka Serafínskeho v Detve. Bakalárska práca, 2012.
- ZAREVÚCKY, Anton. Katalóg farností a kostolov Banskobystrického biskupstva. Strojopis, 1976.