Umelecké cítenie detvianskych ľudí sa dostalo do sveta najmä prostredníctvom pestrých výšiviek a vyrezávaných krížov. Ďaleká minulosť Podpoľancov bola vždy spojená s tvrdou prácou s drevom, keďže ich predkovia sa usádzali v horách. Drevo ich sprevádzalo od kolísky až po hrob. Svojim zosnulým robili pomníky z dreva vo forme jednoduchých, ručne vyrezávaných, neskôr i polychrómovaných krížov. Od stredoveku sa kríž začal používať na označenie hrobu a stal sa symbolom viery, pomocou ktorej človek ľahšie prekonával tajomstvo smrti. Z typologického hľadiska ľudovej umeleckej výroby vyrezávaných krížov v Detve ide jednak o náhrobné kríže, jednak o veľké ústredné a prícestné kríže.
V 18. storočí sa v Detve a okolí odrazil vývoj umeleckej úrovne drevených krížov v súvise s barokovým dekorativizmom sprevádzajúcim obdobie rekatolizácie, označujúc ho termínom zľudovený barok. Kríž si u zručných majstrov objednávali príbuzní zosnulého, pri pohrebe sa s úctou niesol pred rakvou a hneď sa osadil na hrob pri hlave zosnulého. Neprekvapuje preto, že vo výzdobe krížov prevažujú náboženské motívy. Popri univerzálne rozšírenej iniciále IH S (skratka mena Ježiš v gréčtine) sa objavuje motív viniča, srdca, Oltárnej sviatosti, kalicha s hostiou a sviec. Obvyklou súčasťou výzdoby boli tiež rastlinné ornamenty (kvety, halúzky),volúty, točené stĺpiky, solárne motívy, rovnako ako krátke nápisy s menom a dátami zosnulého.
Technologicky sa výzdoba zhotovovala obvyklým rezbárskym spôsobom - dekor sa predkreslil pomocou šablóny a vyrezal dlátom ako nízky plochý reliéf. Následne sa vymaľoval: podklad býval tmavý - čierny, modrý, neskôr tiež červenohnedý, ornament sa dotváral červenou, bielou, žltou, zelenou a modrou farbou. Umiestňoval sa obvykle na čelnú a bočné strany kríža. Kompozične sa členil hlbokými zárezmi a výstupkami priečnymi na telo kríža na dve - tri (prípadne viac) polí, z ktorých každé bolo motivicky samostatné. Pri novších krížoch z polovice 20. storočia úlohu členiaceho prvku dostal solárny motív a orámovaný monogram IHS. Ramená pri starších krížoch boli spravidla ukončené troma lalokmi, novšie okrem uvedenej formy majú pomerne často hladké zaoblené ramená. Telo Pána Ježiša a poloblúková strieška nad ramenami kríža sa vystrihovali z plechu.
Povrch oboch ramien kríža býval dekorovaný jednoduchou rezbárskou výzdobou pásových, cikcakovitých, zubovitých, archaických kruhových, hviezdicovitých a rozetových prvkov. Dekoratívny efekt umocňovala a do ľudovej polohy ho posúvala polychrómia. Vyskytli sa i kríže vytvorené na spôsob oltárika, resp. kaplnky s tŕňovou korunou a klincami vsadenou do kríža, alebo Pannou Máriou zasklenou vo vnútri kríža. Niektoré ornamenty sú totožné na výšivkách i krížoch a zdá sa, že muži vyrezávali to, čo ženy vyšívali alebo naopak. Náhrobné kríže obsahovali originálne, niekedy ťažko rozlúštiteľné nápisy.
Kríže vyrábali rezbári z najtrvácnejšieho materiálu, t. j. z duba. Boli zastrešené ručne vyrobeným oblúkom z pozinkovaného plechu, ktorý bol pozahýnaný a vykrojený do ozdobných trojuholníkových, eliptických alebo kruhových tvarov. Najstaršie dochované kríže pochádzajú od neznámych výrobcov z konca 19. storočia. Vyznačujú sa širšou škálou námetov, vyváženou kompozíciou, väčšou plasticitou výzdoby a vynikajúcou rezbárskou technikou. Tradícia zhotovovania krížov pokračovala nepretržite až do súčasnosti. V polovici 20. storočia sa už možno stretnúť i s menami výrobcov - vďaka rešpektu k starším vzorom a tiež vďaka svojskému identifikovateľnému rukopisu treba spomenúť bratov Jána a Jozefa Fekiačovcov, ako aj Štefana Melicha. Dnes na tradície ich tvorby nadväzuje ďalšia generácia. Na novšej a súčasnej produkcii krížov vidieť snahu ísť do istej miery v intenciách tradičnej tvorby, ale snaha po dekorativizme v spojení s nebývalými technologickými a materiálovými možnosťami uberajú novej produkcii na presvedčivosti.
Miestny cintorín, na ktorom sa nachádzajú staršie i novšie kríže, v 20. storočí podstatne zmenil svoju tvár a kedysi obdivovaný les krížov nahradili nové moderné náhrobníky. Mesto Detva v spolupráci s Pamiatkovým ústavom v Banskej Bystrici, Podpolianskym múzeom, Miestnym odborom Matice slovenskej a s pomocou miestnych rezbárov preto podnikli kroky na záchranu časti nevyužívaných krížov z 1. polovice 20. storočia. Kríže boli po obnove vystavené v stálej expozícii pod kalváriou tak, aby sa sprístupnili návštevníkom cintorína. Niektoré sú jednoduché, nezdobené, iné sú pestrofarebné. K historicky najhodnotnejším na tomto symbolickom cintoríne patria kríže bez polychrómie alebo s minimálnou farebnosťou. V 20. rokoch 20. storočia vynikol výrobou pestro polychrómovaných krížov na objednávku Jozef Fekiač. Tvoril aj pre okolité obce, pre Slovenské národné múzeum v Martine a šesťdesiat krížov je na symbolickom cintoríne vo Vysokých Tatrách.
Kríže boli známe najprv ako náhrobné, neskôr sa podľa nich začali vyrábať i omnoho vyššie prícestné kríže. Stavali sa popri cestách, pri školách, na súkromných pozemkoch a pod. Náklady na ich zhotovenie znášala skupina osôb, ktorá mala záujem na tom, aby v ich oblasti kríž stál, alebo ich sponzoroval nejaký súkromný dobrodinec. Pri požehnaní kríža sa zvykla usporiadať pekná slávnosť za početnej účasti veriaceho ľudu.
Z mnohých uvedieme aspoň niektoré:
- V Kostolnej dal nový drevený kríž zhotoviť Štefan Gonda - Spižiak. Bol posvätený 25. mája 1910 za účasti procesie, ktorá išla z kostola až do Kostolnej.
- Pod Tureckým vŕškom v Piešti bol postavený nový drevený kríž, ktorý bol posvätený pri procesii 27. júla 1913.
- Farár Ján Štrbáň v roku 1934 požehnal tri kríže. Jeden 15. augusta pri chotári Podkriváň u Dančov, dva 16. septembra pri detvianskom kostole, z ktorých postavený poniže kostola darovala pani Antónia Vagačová a kríž povyše kostola bol zadovážený z milodarov.
- Dňa 15. augusta 1938 bol požehnaný nový kríž na Kaľamárke, 15. júna 1941 pred školou na Stavanisku, 27. júna 1943 pred novou školou v Skliarove a v Krivci taktiež pri škole.
Z novšieho obdobia to boli napríklad tieto udalosti:
- Dňa 2. novembra 1993 farár Pavol Zemko posvätil kríž pred farou, ktorý na želanie poslednej vôle zosnulého dekana Jozefa Závodského zhotovil Mikuláš Sekereš zo sídliska, vo svojej dielni u svokrovcov v starej Detve.
- 24. októbra 1999 bol požehnaný novopostavený kríž na Skliarove - Spúšťanke.
- Na slávnosť sv. Cyrila a Metoda v roku 2002 bola svätá omša pred mestským úradom na sídlisku, počas ktorej dekan Roman Furek požehnal novopostavený kríž.
- Skupina dobrovoľníkov z Detvy a Hriňovej renovovala v roku 2016 kríž nachádzajúci sa na pôde Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme a v tom istom roku prešli kompletnou renováciou taktiež kríže pri farskom kostole.
Detvianske náhrobné i prícestné kríže sú chránenou kultúrnou pamiatkou. V auguste 2017 sa rozhodlo o ich zápise do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Roztrúsené po Slovensku zviditeľňujú Detvu a tie, ktoré sú ojedinele umiestnené po Európe (napr. pred Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme) zviditeľňujú celé Slovensko. Kríže, ktoré sa do súčasnosti zachovali na detvianskom cintoríne, ako aj prícestné kríže, sú dielami jednak už nežijúcich ľudových majstrov Jozefa Fekiača-Šumného, Jána Fekiača, Štefana Melicha-Klima, Štefana Stehlíka, Mikuláša Sekereša, Jozefa Krnáča-Stolára, Jozefa Krnáča-Boriaka, ale aj neznámych výrobcov.
Zo súčasnej generácie miestnych výrobcov sú to najmä diela Jozefa Krnáča ml., Mikuláša Purdeka, Jána Môťovského, Štefana Melicha, Jozefa Ďuricu, Štefana Ľuptáka, Juraja Krnáča a ďalších. Reštaurovaniu krížov a výrobe malých stolových krížov a miniatúrnych príveskových krížikov, ktoré sú napodobeninami tradičných prícestných krížov, sa okrem iných výrazne venoval Milan Malček z Detvianskej umeleckej kolónie, o.z.
Použitá literatúra:
- BARTKOVÁ, Anna. Dejiny farnosti Detva. Diplomová práca, 2008.
- OSTRIHOŇOVÁ, Anna. Tradičná kultúra a jej premeny. In: Anna Ostrihoňová. ed. Detva. Monografia mesta. Detva: mesto Detva, 2018. ISBN 978-80-9730011-2-5.
- Detvianske drevené vyrezávané kríže [online]. [cit. 19.03.2021]. Dostupné na internete