Katolícka cirkev v Detve mala výdavky nielen na kostol a faru, ale aj na sociálne ustanovizne, ktoré sa nachádzali v jej správe. Karol Anton Medvecký ich nazýva „ustanovizne kresťanskej lásky“. Medzi ne patril „špitál“, t. j. cirkevný chudobinec, resp. starobinec a o čosi neskôr postavený sirotinec. Farnosť v Detve plnila vďaka miestnemu chudobincu aj zdravotnícko-charitatívnu funkciu. Charitatívne zariadenie poskytovalo strechu nad hlavou a stravu pre najbiednejších v okolí už od prvej polovice 18. storočia.
Na pokrytie bežných výdavkov chudobienca mal detviansky farár príjmy z almužien veriacich. Počiatok a ani zakladateľ chudobinca nie je známy. V roku 1748 sa po prvýkrát vyskytuje kniha účtov chudobinca. V roku 1784 nariadila Zvolenská stolica vykonať súpis špitálskeho majetku. Bola to drevená budova, ktorá si už v roku 1811 vyžadovala totálnu prestavbu. V roku 1819 z nej boli špitálnici vysťahovaní, lebo sa so stavbou už nemohlo odkladať. V najväčšej miere na ňu finančne prispel detviansky rodák Lepieš, sumou 500 zlatých. Veriaci zadarmo poskytli záprah a prácu, kameň dodala Zvolenská stolica. Farár Jozef Moczay opätovne prosil panstvo, aby na stavbu darovalo aspoň potrebné drevo, no odpoveď bola zamietavá. Čo chýbalo, doplatil farár s pomocou príspevkov veriacich. Celá stavba stála 994 zlatých.
Špitál mal dve priestranné izby. Prvá, s príručnou komôrkou, slúžila ako byt šiestim vdovám. Druhá izba bola pre šafára (správcu) a na zohriatie sa lazníkov, keď v zime schádzali z lazov do kostola. V predsieni bolo pre všetkých veľké ohnisko. K špitálu patrila aj kuchynská záhrada. Špitálničky si varili pri spoločnom ohnisku každá zvlášť. Veriaci ich podporovali štedrými milodarmi. Obyvateľov, ženy i mužov, do špitála prijímal farár a dával to na vedomie obecnej vrchnosti.
V roku 1888 bol špitál znovu opravený, rovnako aj v roku 1903, keď vďaka starostlivosti farského administrátora Ignáca Luckého dostal nové náradie. O sedem rokov neskôr boli na špitáli vykonané drobné opravy (pribitá nová lepenka, nové rámy okien na hornej izbe a o čosi neskôr aj na dolnej izbe). Farár Anton Kúdelka dal záhradu pri špitáli premerať sudcovi, lebo ju obec zmenšila. Podľa nového výmeru záhradu oplotili a dali do užívania kostolníkovi. Zregulovali i koryto potoka, pretože podmýval základy špitála. V roku 1931 dal farár Ján Štrbáň s povolením banskobystrického biskupstva starý špitál zbúrať a na jeho mieste postavili dodnes existujúcu budovu za 130 000,- Kč. Pôvodný plán farára Štrbáňa bol taký, aby v chudobinci bol aj sirotinec. Tento projekt však nebol úradmi podporovaný a nemohol sa tak zrealizovať. Dňa 18. októbra 1931 novostavbu chudobienca požehnal dekan Karol Majthán, očovský farár.
Keď v roku 1896 budovu detvianskej obecnej školy prevzal štát, vyplatil Cirkvi odškodné na zaobstaranie bytu pre organistu, ktorý dovtedy v škole býval. Organistov byt sa potom zriadil v novom chudobinci. Okrem tohto bytu sa tam nachádzal i byt pre kostolníka, veľká prednášková, resp. divadelná sieň s javiskom, miestnosť pre nacvičovanie cirkevnej hudby (trubačov),ktorá hrávala pri procesiách a na významnejšie sviatky a štyri samostatné izby pre chudobných. Začiatkom 20. storočia bývali v chudobinci traja chlapi a päť žien. Živobytie si obstarávali žobraním, niektorí sa podieľali na čistení kostola a jeden z nich zastupoval zvonára.
1. júla 1956 bola uzavretá zmluva o bezplatnom prenájme chudobinca s Miestnym národným výborom (MNV). Zmluvu schválil Krajský národný výbor a Biskupský úrad. MN V urobil z miestností veľkú sálu. V budove ponechali izbu pre zvonára i rechtorský byt. Štyri menšie miestnosti mal v prenájme Ústav národného zdravia. Javisko a veľká sála chudobinca sa začali využívať na divadelné predstavenia ochotníckeho divadla. Sála bola asi pre 150 divákov, ale neraz sa v nej tiesnilo aj 300 ľudí. Pre veľký záujem sa hrávalo aj v nedeľu o 13-tej hodine pre lazníkov, ktorí prišli do kostola. V roku 1960 bol chudobinec rozhodnutím Okresného národného výboru vo Zvolene bez náhrady vzatý Cirkvi a daný do správy MN V Detva. Dekan Jozef Závodský v roku 1992 požiadal o jeho navrátenie, odvolávajúc sa na skutočnosť, že kostol ako kultúrna pamiatka nemá okrem základov, na ktorých stojí, žiadne ochranné pásmo.
Dnes sa veľká sála chudobienca využíva na mestské či cirkevné podujatia, ako sú ochotnícke divadlá, zábavy, karnevaly, akciový predaj tovaru, členské schôdze seniorov z denných centier a základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, voľby na Slovensku, prednášky, príležitostné výstavy a pod. Niektoré miestnosti majú pre svoje kroje v užívaní folklórne súbory Podpoľanec a Ratolesť, ktoré vo veľkej sále pravidelne nacvičujú.
Z južnej strany, kde bol byt organistu, dal dekan Ľuboš Sabol prebudovať priestory na pastoračné centrum, ktoré 25. júna 2005 požehnal pomocný biskup Tomáš Galis. Pastoračné centrum má kuchynku, športovú miestnosť na pingpong i stolný futbal a spoločenskú miestnosť, ktorá sa využíva na stretnutia birmovancov, mládeže, katechétov, saleziánskych spolupracovníkov, terciárov sv. Františka a pod. V závere roka 2022 sa investíciou mestskej samosprávy uskutočnila rekonštrukcia strechy chudobinca, ktorá spočívala vo výmene poškodených prvkov krovu, latovania a krytiny, spolu so zateplením stropov.
Použitá literatúra a pramene:
- BARTKOVÁ, Anna. Dejiny farnosti Detva. Diplomová práca, 2008.
- Chudobienec dostane novú strechu [online]. [cit. 13.12.2022]. Dostupné na internete