Nekonečne dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote. Preto je v každom čase a na každom mieste blízky človeku. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal, poznával a zo všetkých síl miloval. Všetkých ľudí, rozdelených a rozptýlených hriechom, zvoláva do jednoty svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Aby to uskutočnil, poslal v plnosti času svojho Syna ako Vykupiteľa a Spasiteľa. V ňom a skrze neho volá ľudí, aby sa v Duchu Svätom stali jeho adoptovanými deťmi, a teda aj dedičmi jeho blaženého života.
Aby Božie volanie zaznievalo po celom svete, poslal Kristus apoštolov, ktorých si vyvolil, a dal im príkaz ohlasovať evanjelium: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,19-20). Apoštoli sa na základe tohto poslania „rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali“ (Mk 16,20).
Aj tých, čo s Božou pomocou prijali Kristovo volanie a slobodne naň odpovedali, pobádala Kristova láska ohlasovať dobrú zvesť po celom svete. Tento poklad prijatý od apoštolov ich nástupcovia verne zachovali. Všetci veriaci v Krista sú povolaní, aby ho odovzdávali z pokolenia na pokolenia, čiže aby ohlasovali vieru, žili ju v bratskom spoločenstve a slávili ju v liturgii a v modlitbe.
Človek je „schopný“ Boha
Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neprestajne hľadá. Ľudia vo svojich dejinách až podnes mnohorakým spôsobom vyjadrili toto hľadanie Boha svojím náboženským presvedčením a náboženskými prejavmi (modlitbou, obetami, kultom, rozjímaním atď.). Hoci tieto formy vyjadrenia môžu obsahovať nejasnosti, sú také univerzálne, že človeka možno nazvať náboženskou bytosťou.
Človek stvorený na Boží obraz a povolaný k tomu, aby Boha poznal a miloval, keď hľadá Boha, objavuje určité „cesty“, aby došiel k poznaniu Boha. Volajú sa aj „dôkazmi jestvovania Boha“, nie však v zmysle dôkazov, aké hľadajú prírodné vedy, ale ako „zhodné a presvedčivé argumenty“, ktoré umožňujú nadobudnúť opravdivú istotu. Východiskovým bodom týchto „ciest“ priblíženia sa k Bohu je stvorenie: hmotný svet a ľudská osoba.
Svet a človek dosviedčajú, že v sebe samých nemajú ani svoj začiatok, ani posledný cieľ, ale majú účasť na Bytí, ktoré je samo osebe (Esse in se) a nemá začiatok ani koniec. Takto, rozličnými „cestami“ môže človek dôjsť k poznaniu, že jestvuje skutočnosť, ktorá je prvou príčinou a posledným cieľom všetkého a ktorú všetci volajú Boh.
Človek má schopnosti, ktoré mu umožňujú poznať jestvovanie osobného Boha. Aby sa však mohol dostať do dôverného vzťahu s Bohom, chcel sa mu Boh zjaviť a darovať mu milosť, aby mohol toto zjavenie vierou prijať. Dôkazy jestvovania Boha môžu na vieru pripraviť a pomáhať pochopiť, že viera nie je v rozpore s ľudským rozumom. Keď človek počúva posolstvo stvorení a hlas svojho svedomia, môže nadobudnúť istotu o jestvovaní Boha, ktorý je príčinou a cieľom všetkého.
Cirkev učí, že jediného a pravého Boha, nášho Stvoriteľa a Pána, možno s istotou poznať z jeho diel prirodzeným svetlom ľudského rozumu. O Bohu môžeme skutočne hovoriť, vychádzajúc z mnohorakých dokonalostí stvorení, ktoré sú podobami nekonečne dokonalého Boha, hoci naša obmedzená reč nevyčerpáva jeho tajomstvo.
Boh ide v ústrety človekovi
Boh sa z lásky zjavil a daroval človekovi. Tak dáva definitívnu a prehojnú odpoveď na otázky, ktoré si kladie človek o zmysle a cieli svojho života. Boh sa zjavil človekovi tak, že mu činmi a slovami postupne dával poznať tajomstvo seba samého. Okrem svedectva, ktoré Boh vydáva o sebe vo stvorených veciach, on sám sa zjavil našim prarodičom. Hovoril k nim a po páde im prisľúbil spásu a ponúkol im svoju zmluvu.
Boh si vyvolil Abraháma a uzavrel s ním a s jeho potomstvom zmluvu. Z neho utvoril svoj ľud, ktorému prostredníctvom Mojžiša zjavil svoj Zákon. Skrze prorokov ho pripravil na prijatie spásy určenej celému ľudstvu. Boh sa naplno zjavil, keď poslal svojho Syna Ježiša Krista, v ktorom uzavrel svoju zmluvu naveky. Syn je Otcovo definitívne Slovo, takže po ňom už nebude iné Zjavenie.
Čo Ježiš Kristus zveril apoštolom, oni, inšpirovaní Duchom Svätým, svojím kázaním a písomne odovzdali všetkým pokoleniam až do Kristovho slávneho návratu. Posvätná Tradícia a Sväté písmo tvoria jeden posvätný poklad Božieho slova, v ktorom putujúca Cirkev ako v zrkadle kontempluje Boha, prameň celého svojho bohatstva. Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je a všetko, čo verí.
Odpoveď človeka Bohu
Viera je osobné primknutie sa celého človeka k Bohu, ktorý sa zjavuje. Zahŕňa v sebe súhlas rozumu a vôle so zjavením, ktoré Boh dal o sebe činmi a slovami. „Veriť“ má teda dvojaký vzťah: k osobe a k pravde; k pravde pre dôveru k osobe, ktorá tú pravdu dosviedča. V nikoho iného nemáme veriť, iba v Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého.
Viera je nadprirodzený Boží dar. Aby človek veril, potrebuje vnútornú pomoc Ducha Svätého. „Veriť“ je vedomý a slobodný ľudský úkon, ktorý zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby. Viera Cirkvi predchádza, rodí, udržiava a živí našu vieru. Cirkev je matka všetkých veriacich. „Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku.“ (sv. Cyprián Kartáginský)
Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Naša láska k Ježišovi a k ľuďom nás pobáda hovoriť o našej viere iným. Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Vieru, „ktorú sme prijali od Cirkvi, si chránime a ona ako vzácny poklad v peknej nádobe pôsobením Božieho Ducha stále mladne a omladzuje aj nádobu, ktorá ju obsahuje“ (sv. Irenej Lyonský).
Použitá literatúra:
- Katechizmus Katolíckej cirkvi. 6. vydanie. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2009. ISBN 80-7162-776-0.