Keď človek dosiahne vek, v ktorom je schopný rozlišovať, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich smrteľných hriechov. Cirkev naliehavo nabáda veriacich vyspovedať sa aspoň raz do roka. V každom prípade má človek pristúpiť k sviatosti zmierenia pred svätým prijímaním, pokiaľ si je vedomý smrteľného hriechu. Ak Cirkev hovorí o „veku schopnom rozlišovať“, má tým na mysli vek, keď človek dokáže používať svoj rozum natoľko, že vie bezpečne rozlišovať dobro od zla. Predpokladá sa to u detí približne v treťom ročníku na základných školách, ktoré sa zvyčajne v tomto veku pripravujú na prvé sväté prijímanie, pred ktorým si vykonajú aj prvú svätú spoveď zo všetkých hriechov, ktoré sú si vedomé a schopné pamätať vo svojom doterajšom živote.

Môžem sa vyspovedať aj keď som sa nedopustil smrteľných hriechov?

Sviatosť zmierenia je pre človeka veľkým darom uzdravenia a hlbšieho vzťahu s Pánom aj v prípade, že by sa nemusel nevyhnutne vyznať zo svojich hriechov. Kresťania, ktorí sa usilujú o opravdivé nasledovanie Ježiša, túžia po radosti, ktorá vyviera z nového radikálneho začiatku s Bohom. Dokonca aj svätci pravidelne pristupovali k sviatosti zmierenia, kedykoľvek mali na to príležitosť. K rastu v pokore a v láske potrebovali, aby ich až do posledného zákutia duše prežiarilo Božie uzdravujúce svetlo.

Sú hriechy, ktorými sa človek úplne odvráti od Boha a zároveň pre ich závažnosť podľahne exkomunikácii. Rozhrešenie tých skutkov, na ktoré sa vzťahuje exkomunikácia, môže udeliť iba biskup alebo ním poverený kňaz, a v niektorých výnimočných prípadoch dokonca iba pápež. V prípade nebezpečenstva smrti môže udeliť rozhrešenie od hriechu a od exkomunikácie každý kňaz. Katolík, ktorý by sa napríklad dopustil vraždy alebo by sa aktívne podieľal na umelom potrate, sa automaticky sám vylučuje zo sviatostného spoločenstva; Cirkev tento stav len potvrdzuje. Cieľom exkomunikácie je, aby sa hriešnik polepšil a vrátil sa na správnu cestu.