Typickým a rozšíreným prejavom ľudovej zbožnosti ako všeobecnej náboženskej skúsenosti je putovanie. Púte sú úzko späté so svätyňami a tvoria neodmysliteľnú zložku ich života. Svätyňa, či už je zasvätená Najsvätejšej Trojici, Pánovi Ježišovi, Preblahoslavenej Panne Márii, anjelom, svätým alebo blahoslaveným, je miestom, kde sa majú veriacim hojnejšie poskytovať prostriedky spásy horlivým hlásaním Božieho slova, vhodným rozvíjaním liturgického života, najmä slávením Eucharistie a vysluhovaním sviatosti zmierenia, ako aj pestovaním schválených foriem ľudovej zbožnosti.
Odvtedy, čo Ježiš zavŕšil v sebe samom tajomstvo chrámu a prešiel z tohto sveta k Otcovi, uskutočniac vo svojej osobe definitívny exodus, pre jeho učeníkov už neexistuje nijaké záväzné putovanie: celý ich život je cestou k nebeskej svätyni a sama Cirkev vie, že je „pútnikom na zemi“. V dôsledku identifikácie miesta nájdenia relikvií Pánovho utrpenia vo 4. storočí, okrem putovania kresťanov k hrobom mučeníkov, zaznamenáva kresťanské putovanie obrat: je to práve návšteva Palestíny, ktorá sa svojimi „svätými miestami“ stáva počnúc Jeruzalemom celá Svätou zemou.
Stredovek bol zlatou epochou pre putovanie. Okrem prvoradej náboženskej funkcie púte znamenali mimoriadny prínos pre budovanie západného kresťanstva, pre zjednocovanie rozličných národov a pre vzájomnú výmenu hodnôt rozličných európskych civilizácií. Veľkú duchovnú príťažlivosť má v sebe predovšetkým Jeruzalem, ktorý bol aj počiatkom javu „križiackych výprav“, ktorých inšpirujúcim motívom bolo práve umožnenie návštevy Kristovho hrobu veriacim počas moslimskej okupácie.
Do Ríma chodia pútnici uctiť si pamiatku apoštolov Petra a Pavla, navštíviť katakomby a baziliky, uctiť si službu Petrovho nástupcu v prospech všeobecnej Cirkvi. Veľmi navštevovaným bolo v 9. a 16. storočí - a je aj dnes - Santiago de Compostela v Španielsku, ku ktorému smerujú z rozličných krajín rozličné trasy, ktoré sa neskôr sformovali ako náboženské, sociálne a charitatívne púte. Spomedzi mnohých ďalších v celom svete možno uviesť známe pútnické miesta: Aparecida, Assisi, Čenstochová, Fatima, Guadalupe, Loreto, Lurdy, Mariazell, Mont-Saint-Michel, Padova, San Giovannie Rotondo atď. Aj na Slovensku je viacero pútnických miest. Medzi najnavštevovanejšie patria Levoča, Šaštín, Marianka, Staré Hory, Trnava, Nitra, Skalka pri Trenčíne, Hronský Beňadik, Banská Štiavnica, Turzovka, Rajecká Lesná, Ladce-Butkov, Ľutina, Litmanová, Klokočov.
V Banskobystrickej diecéze je niekoľko pútnických miest alebo centier osobitnej úcty, kde sa pravidelne konajú prinajmenšom výročné púte. Najznámejšími a najnavštevovanejšími sú Staré Hory s milostivou sochou Panny Márie. Kostol sv. Margity Antiochijskej v Litave je strediskom úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Od polovice 19. storočia sú živým strediskom úcty k sv. Cyrilovi a Metodovi Selce pri Banskej Bystrici. Bohatá tradícia úcty k sv. Jozefovi sa na diecéznej úrovni prechováva v Kostole sv. Michala archanjela v Sebechleboch. Starobylá banskoštiavnická kalvária je strediskom úcty k Umučeniu a smrti nášho Pána Ježiša Krista. Pútnický charakter majú aj ďalšie miesta v diecéze: s úctou k sv. Joachimovi a Anne v Chalmovej, s mariánskou úctou v Banskej Belej, v Hriňovej-Raticov vrch, v Kláštore pod Znievom, v Novej Bani-Kohútove, v Prievidzi, v Senohrade a iné.
Ako je svätyňa miestom modlitby, tak putovanie je cestou modlitby. V každej jeho etape má modlitba oživovať putovanie a Božie slovo má byť jeho svetlom a vodidlom, obživou a oporou. Dobrý výsledok putovania ako kultového prejavu i samotné duchovné plody, ktoré sa od neho očakávajú, sú zabezpečené riadnym vykonávaním bohoslužieb a primeraným dôrazom na rozličné fázy putovania. V minulosti išlo o niekoľkodňovú záležitosť peších pútí, v letnom období sa aj Detvania zúčastňovali procesií z Detvy do Starých Hôr. Dnes sa vo väčšej miere praktizuje putovanie pomocou moderných prepravných prostriedkov. Väčší dôraz sa kladie na spoločné slávenie Eucharistie a rôzne ľudové pobožnosti priamo na pútnickom mieste. Napriek tomu si dnešné púte zachovali svoj význam, stále ich možno charakterizovať ako miesta duchovného obrátenia a posilnenia viery v Boha, ale aj prostriedku pokánia a obety.
Pútnické miesta sú miestami duchovného prameňa veriaceho človeka, ktorý hľadá vhodné prostriedky, aby jeho viera v tejto modernej dobe bola naozaj živá, pevná a stála. Má to byť viera, ktorá človeku dáva nový život a pohľad na celú večnosť, do ktorej už vstúpil a prežíva ju. K najväčším pútnikom 20. storočia patril sv. Ján Pavol II., ktorý počas svojho pontifikátu vykonal viac ako sto apoštolských ciest. Sám seba nazýval pútnikom a celý svet bol svedkom toho, že do každej krajiny prichádzal naozaj ako pútnik, ktorý prináša Kristovu vieru, lásku, pokoj a radosť.
Putovanie farníkov z Detvy
Púte na Staré Hory, Raticov vrch, Voliarky, Chrapkovú a Budinské lazy
Použitá literatúra:
- PIATROVÁ, Alena. ed. Pútnické miesta Slovenska. Sprievodca. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, 2010. ISBN 808082-132-6.
- Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2005. ISBN 80-7162-547-7.