Každé požehnanie je darom, zasahuje život a jeho tajomstvo a je to dar vyjadrený slovom a jeho tajomstvom. Požehnanie, doslova dobrorečenie (prianie dobra),je súčasne a rovnako slovo i dar, reč a dobro. Dobro, ktoré požehnanie prináša, nie je presne určený predmet, nejaký vymedzený dar, nepochádza z činnosti človeka, ale z konania Boha.
Človek si teda nemôže od Boha nárokovať „veľkosť a silu“ požehnania. Boh ho dáva ako svoj dar a tak, ako on sám chce. Svätý Pavol hovorí, že Boh Otec nás „... v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním...“ (Ef 1,3). Teda prostredníkom nášho požehnania je sám Kristus, pretože najväčším dobrom preukázaným ľudstvu je adoptívne synovstvo získané Kristovým človečenstvom a vykúpenie jeho smrťou. Kristus sprostredkúva požehnanie na príhovor Cirkvi, ktorá o požehnanie prosí.
Cirkev - vo vedomí zodpovednosti sprístupňovať všetkým veriacim všetky prostriedky spásy - ustanovila určité napodobenie sviatostí, obrady, prostredníctvom ktorých človeka posväcuje a sprostredkúva mu Božie dobrodenia. Cirkev používa pri takýchto obradoch vonkajšie znamenia, ktoré nepochádzajú priamo od Krista, ako je to v prípade sviatostných znakov, ale ich sama ustanovila, využívajúc právo dané sv. Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva...“ (Mt 16,19).
Cirkev udeľuje požehnania v rozličných životných okolnostiach a využíva pritom stvorené veci, ktoré môžu byť osožné posväteniu človeka a oslave Boha. Modlitby požehnania sú vždy sprevádzané čítaním Božieho slova, vonkajšími úkonmi a symbolmi.Preto má štruktúra požehnania vždy dve časti.
Prvá časť - čítanie Božieho slova je dôležitá preto, aby sa požehnanie stalo posvätným znakom, ktorý práve z hlásania Božieho slova čerpá svoj zmysel a poriadok. Druhá časť smeruje k chvále a velebeniu Boha - ako pri všetkých liturgických modlitbách skrze Krista v Duchu Svätom. Jej stredobodom je samotná modlitba požehnania sprevádzaná osobitným znakom.
Tieto viditeľné znaky majú pripomínať Pánovu spásonosnú činnosť a poukazovať na súvis so sviatosťami. Najčastejšie používanými znakmi sú: vystretie, vyzdvihnutie a zloženie rúk, vkladanie rúk, pokropenie požehnanou vodou, incenzovanie a znak kríža.
Sväteniny a medzi nimi požehnania sprevádzajú nielen vysluhovanie sviatostí (napr. požehnanie krstnej vody, oleja na pomazanie chorých, prsteňov novomanželov a pod.),ale aj celý cirkevný rok (napr. požehnanie adventného venca, sviec na sviatok Obetovania Pána, popola na Popolcovú stredu, ratolestí na Kvetnú nedeľu a pod.),celý život farnosti i obce či mesta (požehnanie kostola, bohoslužobných predmetov, nemocnice, domov, erbu mesta a pod.) a napokon súkromný život každého jedného veriaceho - osoby i predmetov (požehnanie chorých, manželov a detí, matky pred pôrodom, cestujúcich, automobilov, požehnanie pokrmov a nápojov, predmetov ľudovej nábožnosti a pod.).
Použitá literatúra:
- Požehnania. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2009. ISBN 978-80-7162-771-5.