Ikona prednačítania stránky.
Kvety a ruženec (ilustračné)
Kvety a ruženec (ilustračné)

Cirkev sa modlí a verí: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“ Pohrebné obrady sú posvätným úkonom, pri ktorom Cirkev zveruje Bohu svojich bratov a sestry vo viere, vyznáva svoju vieru a uznáva Božie pôsobenie v živote človeka.

Utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista sú vzorom života kresťana. Obradmi, ktoré sprevádzajú rozlúčku so zosnulými, spoločenstvo veriacich slávi nielen spásu, ktorú pre nás získal Kristus, ale nás aj zjednocuje s príbuznými, priateľmi a známymi, s ktorými zosnulí bratia a sestry prežívali časť svojho života, práce, vzťahov, citov a viery v Boha.

Ruža (ilustračné)
Ruža (ilustračné)

Kresťanská liturgia pohrebu je slávením Kristovho veľkonočného tajomstva, pri ktorom sa Cirkev modlí za svoje deti, začlenené sviatosťou krstu do smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Preto Cirkev, ako súcitná matka, svojimi modlitbami a prinášaním obety svätej omše chce byť pre zomrelých duchovnou pomocou a pre pozostalých útechou i nádejou v ich žiali, že všetci pokrstení v Krista raz vstanú k novému životu.

Pri pohrebe svojich veriacich Cirkev s dôverou slávi veľkonočné tajomstvo, aby tí, čo boli krstom pričlenení k zomrelému a vzkriesenému Kristovi, smrťou vošli s ním do života. Ich duše sa majú očistiť a prejsť do spoločenstva svätých a vyvolených v nebi, ich telá očakávajú blaženú nádej Kristovho príchodu a vzkriesenie mŕtvych. Preto Cirkev prináša za zomrelých veľkonočnú eucharistickú Kristovu obetu a koná za nich prosebné modlitby. Chce zomrelým vyprosiť duchovnú pomoc a živým poskytnúť útechu nádeje. Veď všetky údy tajomného Kristovho tela tvoria jeho spoločenstvo.

Pohreb vdp. dekana Jozefa Hudeca Zvolen 1969
Pohreb vdp. dekana Jozefa Hudeca Zvolen 1969

Pri pohrebe svojich bratov a sestier majú kresťania vyjadriť svoju pevnú nádej na večný život. Zároveň však majú dbať na zmýšľanie svojich súčasníkov a na smútočné zvyky svojej krajiny. Čo by však odporovalo evanjeliu, nech sa usilujú zmeniť, aby sa pri kresťanskom pohrebe prejavovala veľkonočná viera a skutočný duch evanjelia. Zaiste treba odmietnuť prázdnu, vonkajšiu honosnosť pohrebu, patrí sa však preukazovať úctu telám zomrelých veriacich, veď boli chrámom Ducha Svätého.

Prv než zomrelého uložia do hrobu, majú sa zhromaždiť aspoň príbuzní a - ak je možné - aj ostatní veriaci, aby si pri bohoslužbe slova vypočuli slová útechy, ktorú dáva viera, aby sa zúčastnili na eucharistickej obete a napokon, aby sa rozlúčili so zomrelým. Obrad posledného rozlúčenia so zomrelým sa nemá chápať ako nejaké očisťovanie zomrelého - to sa deje skôr prostredníctvom eucharistickej obety - ale má to byť posledné rozlúčenie, pri ktorom kresťanské spoločenstvo pozdravuje jedného zo svojich členov prv, než sa jeho telo odnesie a pochová.

Pochovávanie a uchovávanie popola v prípade kremácie

Pohreb (ilustračné)
Pohreb (ilustračné)

Aby sme mohli vstať s Kristom z mŕtvych, musíme zomrieť s Kristom, „vzdialiť sa z tela a bývať u Pána“ (2Kor 5,8). Inštrukciou Piam et constantem z 5. júla 1963, Sväté ofícium ustanovilo, aby sa „verne zachovával zvyk pochovávať mŕtve telá veriacich“, pričom sa dodáva, že kremácia „neprotirečí kresťanskému náboženstvu“ a už sa nemajú odopierať sviatosti a pohrebné obrady tým, ktorí si želali byť spopolnení. Platí to však za podmienky, že ich želanie nie je motivované „popieraním kresťanských dogiem, alebo sektárskym zmýšľaním, alebo nenávisťou voči katolíckemu náboženstvu a Cirkvi“.

Pohreb (ilustračné)
Pohreb (ilustračné)

Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré predstavuje vrcholnú pravdu kresťanskej viery, sa od počiatkov kresťanstva hlása ako podstatná súčasť veľkonočného tajomstva. Prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania nás Kristus oslobodil od hriechu a umožnil nám vstúpiť do nového života: „... aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4). Okrem toho je zmŕtvychvstalý Kristus počiatkom a zdrojom nášho budúceho života: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých... ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“ (1Kor 15,20-22).

Vďaka Kristovi má kresťanská smrť pozitívny zmysel. Liturgia Cirkvi sa modlí: „Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“ Pri smrti sa duša oddelí od tela, no pri vzkriesení Boh dáva neporušiteľný život nášmu premenenému telu, ktoré spojí s našou dušou. Aj dnes je Cirkev povolaná ohlasovať vieru vo vzkriesenie: „Vzkriesenie mŕtvych je vierou kresťanov: stali sme sa nimi vierou v toto vzkriesenie.“

Nasledujúc najstaršiu kresťanskú tradíciu Cirkev neúnavne odporúča, aby boli telá zosnulých pochované na cintoríne alebo na inom posvätnom mieste. Pri pamiatke na Pánovu smrť, pochovanie do hrobu a vzkriesenie, teda tajomstvo, vo svetle ktorého sa vyjavuje kresťanský zmysel smrti, je pochovanie tela tou najvhodnejšou formou na vyjadrenie viery a nádeje vo vzkriesenie tela. Cirkev, ktorá ako matka sprevádza kresťana počas jeho pozemskej púte, v Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a s nádejou, že ho vzkriesi v sláve, ukladá jeho telesné pozostatky do zeme.

Pohreb (ilustračné)
Pohreb (ilustračné)

Keď Cirkev pochováva telá zosnulých, potvrdzuje tým vieru vo vzkriesenie tela a chce zdôrazniť vysokú dôstojnosť ľudského tela ako integrálnej súčasti ľudskej osoby, s ktorou má telo spoločnú históriu. Preto nie sú prípustné také postoje a obrady, ktoré by zahŕňali mylné predstavy o smrti, považovanej či už za definitívne zničenie osoby, za moment splynutia s matkou prírodou alebo s vesmírom, alebo za istú etapu v procese reinkarnácie či definitívne oslobodenie z „väzenia“ tela.

Pochovávanie na cintorínoch alebo iných posvätných miestach navyše primerane zodpovedá úcte a náležitému rešpektu voči telám zosnulých veriacich, ktorí sa prostredníctvom krstu stali chrámom Ducha Svätého. Cirkev považuje pochovávanie mŕtvych aj za skutok telesného milosrdenstva. Pochovávanie tiel zosnulých veriacich na cintorínoch alebo iných posvätných miestach podporuje spomínanie a modlenie sa za zosnulých zo strany ich rodinných príslušníkov i celého kresťanského spoločenstva, a tiež uctievanie mučeníkov a svätých.

Pochovávaním tiel na cintorínoch, v kostoloch a na pozemkoch k nim prináležiacich, uchovávala kresťanská tradícia spoločenstvo medzi živými a zosnulými a stavala sa proti tendencii utajovať smrť a jej význam pre kresťanov, či považovať ju za privátnu udalosť.

Tam, kde sa z hygienických, ekonomických alebo sociálnych dôvodov rozhodne pre kremáciu, ak toto rozhodnutie nie je proti výslovnému alebo oprávnene predpokladanému želaniu zosnulého veriaceho, nevidí Cirkev doktrinálne dôvody, aby sa takejto praxi bránilo, pretože kremácia tela sa nedotýka duše a nebráni Božej všemohúcnosti, aby vzkriesila telo, a teda neobsahuje objektívne popieranie kresťanskej náuky o nesmrteľnosti duše a vzkriesení tela.

Náhrobné kríže Detva
Náhrobné kríže Detva

Cirkev naďalej uprednostňuje pochovávanie tiel zosnulých, pretože tým sa preukazuje väčšia úcta voči zosnulým; napriek tomu nie je kremácia zakázaná, okrem „prípadu, že by bola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej náuke“. Ak nie sú dôvody protirečiace kresťanskej náuke, Cirkev po vyslúžení pohrebných obradov sprevádza toto rozhodnutie pre kremáciu s na to určenými liturgickými a pastoračnými pokynmi, pričom sa zvlášť stará o to, aby sa vyhlo akémukoľvek pohoršeniu alebo istej forme náboženskej ľahostajnosti.

Kedykoľvek sa z legitímnych dôvodov rozhodne pre spopolnenie mŕtveho tela, popol zosnulého musí byť uchovávaný podľa predpisu na posvätnom mieste, teda na cintoríne - alebo v istých prípadoch v kostole - alebo na mieste určenom kompetentnou cirkevnou autoritou. Už od počiatku si kresťania želali, aby ich zosnulí boli zahrnutí do modlitieb a spomienok kresťanského spoločenstva. Ich hroby sa stali miestami modlitby, spomienky a zamyslenia. Zosnulí veriaci sú súčasťou Cirkvi, ktorá verí v spoločenstvo „tých, ktorí putujú na tejto zemi; tých, čo sa po skončení života očisťujú, i tých, čo požívajú nebeskú blaženosť, a všetci spolu tvoria jednu Cirkev“.

Uchovávanie popola na posvätnom mieste môže prispieť k zmenšeniu rizika, že sa zosnulí vytratia z modlitieb a spomienok svojich príbuzných a kresťanského spoločenstva. Bráni to tiež zabúdaniu a nedostatku úcty - čo sa môže stať najmä vtedy, ak sa prvá generácia pominie - ale aj neprístojným praktikám či poverčivosti. Z vyššie uvedených dôvodov sa nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti. Popol sa nesmie rozdeliť medzi rôznych členov rodiny a musí byť vždy zaistená náležitá úcta a primerané podmienky uchovávania.

Aby sa vyhlo akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu, nedovoľuje sa rozsypať popol do vzduchu, zeme alebo vody, či iným spôsobom, ani premeniť popol na upomienkové predmety, kusy bižutérie alebo iné predmety. V súvislosti s takýmto konaním totiž nemožno uznať, že rozhodnutie pre kremáciu bolo motivované hygienickými, sociálnymi či ekonomickými dôvodmi.

V prípade, že bolo všeobecne známe želanie zosnulého dať sa spopolniť a popol rozptýliť v prírode z dôvodov protirečiacich kresťanskej viere, musí mu byť podľa normy práva odmietnutý pohreb.

Použitá literatúra:
  • Pohrebné obrady. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-710-4.
  • Inštrukcia „Ad resurgendum cum Christo“ ohľadom pochovávania zomrelých a uchovávania popola v prípade kremácie. [online]. [cit. 26.01.2022]. Dostupné na internete

Otázky a odpovede

Ako vybaviť pohreb?

Pohreb blízkej osoby sa vybavuje v spolupráci pohrebnej služby, farského i mestského úradu. V prípade úmrtia doma je potrebné bezodkladne kontaktovať pohotovosť (t. č. 112) a oznámiť úmrtie. Počkať na obhliadajúceho lekára, ktorý vystaví List o prehliadke mŕtveho a následne dohodnúť odvoz zomrelého s pohrebnou službou. V prípade úmrtia v nemocnici, v domove dôchodcov alebo v iných zariadeniach sociálnych služieb, po oznámení úmrtia kontaktovať pohrebnú službu kvôli odvozu zomrelého. Po dohode cirkevného pohrebu v našej farnosti sa úmrtie oznamuje verejnosti zvonením na kostolnej veži o 10.00 a 16.00 hod., každý deň až do konania pohrebu.

Čo je predpokladom cirkevného pohrebu?
Predpokladom je skutočnosť, že zosnulý patril do Cirkvi - bol pokrstený ako kresťan katolík a zomrel v spoločenstve s Cirkvou (nebol exkomunikovaný, nevystúpil z Cirkvi). Na farskom úrade pozostalí dohodnú termín pohrebu, ktorý sa konzultuje s pohrebnou službou. Návšteva pozostalých u kňaza vo farnosti je nevyhnutná, pretože je potrebné dohodnúť termín a náležitosti pohrebu, podať o zosnulom základné informácie. Pochováva sa obvykle v pracovné dni v Dome smútku na cintoríne. Správu pohrebiska a Domu smútku má mesto Detva.
Môže byť zosnulý pochovaný aj so svätou omšou?

Zomrelí, ktorí boli v poslednom období pred úmrtím zaopatrení sviatosťami Cirkvi (svätá spoveď, sväté prijímanie alebo pomazanie chorých),môžu byť pochovaní aj so svätou omšou. Farnosť Detva pri pohrebných obradoch zabezpečuje okrem kňaza taktiež organistu. Keď pohrebný obrad nie je spojený so svätou omšou, odporúča sa dať za zomrelého následne odslúžiť svätú omšu v príhodnom čase. Je vhodné, aby veriaci na hroby svojich príbuzných umiestňovali symboly zmŕtvychvstania a večného života, ako aj nápisy vzaté zo Svätého písma a starokresťanskej tradície. Je potrebné dbať o to, aby cintoríny boli svedectvom kresťanskej viery v zmŕtvychvstanie tela.