Pod pobožnosťami chápeme rozličné vonkajšie prejavy (napr. v textoch modlitieb a piesní, v zachovávaní období a navštevovania osobitných miest, v používaní odznakov, medailí, rúch a zvykov),ktoré oživené vnútorným postojom viery prejavujú zvláštny dôraz vzťahu veriaceho k božským osobám, alebo k Panne Márii v jej privilégiách milosti a v tituloch, ktoré ich vyjadrujú, alebo k svätým, pre ich pripodobnenie sa Kristovi, alebo pre úlohu, ktorú zohrali v Cirkvi.
Rozličné kultové prejavy súkromného alebo komunitného charakteru označujeme výrazom „ľudová zbožnosť“. Tieto prejavy ľudovej zbožnosti sa vyjadrujú prevažne nie prvkami posvätnej liturgie, ale zvláštnymi formami, ktoré vyplývajú z ducha určitého národa alebo určitej etnickej skupiny a jej kultúry. Ľudová zbožnosť je pokladaná za pravý poklad Božieho ľudu. Vyjadruje smäd po Bohu a má veľký zmysel pre hlboké atribúty Boha: jeho otcovstvo, prozreteľnosť, milujúcu a trvalú prítomnosť, trpezlivosť, zmysel pre kríž v každodennom živote, odpútanosť, otvorenosť voči druhým a nábožnosť.
Prejavy ľudovej zbožnosti sa nesmú nahrádzať a ani sa miešať s liturgickými sláveniami Eucharistie. Ľudová nábožnosť nenadväzuje nutne na kresťanské zjavenie, ale v mnohých regiónoch dáva priestor určitému druhu „ľudového katolicizmu“. Znamenitosť liturgie vzhľadom na každú inú možnú a legitímnu formu kresťanskej modlitby musí nájsť súhlas vo svedomí veriacich: kým sviatostné úkony sú potrebné pre život v Kristovi, formy ľudovej zbožnosti patria len do okruhu dobrovoľnosti.
Liturgický rok a ľudová zbožnosť
Liturgický rok je časová štruktúra, v rámci ktorej Cirkev slávi celé Kristovo tajomstvo: od Vtelenia a Narodenia Pána až po Nanebovstúpenie, deň Zoslania Ducha Svätého a očakávanie blaženej nádeje a príchodu Pána. V liturgickom roku slávenie veľkonočného tajomstva tvorí privilegovaný moment kresťanského kultu v jeho každodennom, týždennom a ročnom vývoji. Z toho vyplýva, že vo vzťahu medzi liturgiou a ľudovou zbožnosťou sa má pokladať za pevný bod priorita slávení liturgického roka nad každým iným prejavom a úkonom zbožnosti.
V adventom období očakávania, obrátenia a nádeje patria medzi prejavy ľudovej zbožnosti: Adventný veniec, Zimné kántrové dni, Vianočná novéna - Kto dá prístrešie Svätej rodine? Vo vianočnom období Cirkev slávi tajomstvo Zjavenia Pána, jeho skromného narodenia v Betleheme. Ako je známe, okrem stavania betlehemských jasieľ v kostoloch, počnúc od 13. storočia sa rozšíril zvyk, ovplyvnený bezpochyby jasličkami pripravenými sv. Františkom z Assisi v roku 1223 v Grecciu, stavať malé betlehemy aj v domácich príbytkoch. Ľudovú zbožnosť vo vianočnom čase predstavujú: Betlehemy (aj „živé“),Vianočná (štedrovečerná) večera, Jasličkové pobožnosti, Koledovanie, Koncoročná pobožnosť, Trojkráľové požehnanie príbytkov.
Pôst je obdobie, ktoré predchádza a pripravuje na slávenie Veľkej noci. Je časom počúvania Božieho slova a obrátenia, zmierenia s Bohom a s bratmi, časom modlitby, pôstu a almužny. Začiatok štyridsaťdňového obdobia pokánia sa predstavuje jednoduchým symbolom „popolca“, ktorým sa vyznačuje Popolcová streda. Medzi pobožnosťami, ktorými si veriaci uctievajú Pánovo utrpenie, máloktoré sú také obľúbené ako Krížová cesta. Vo Veľkom týždni svätá Cirkev slávi tajomstvo spásy, zavŕšené Kristom v posledných dňoch jeho života. V tomto období je ľudová zbožnosť viditeľná v úkonoch ako: Návšteva miesta uloženia Najsvätejšej sviatosti na Zelený štvrtok, Predstavenie Kristovho utrpenia - pašiové hry, Lamentácie - Náreky proroka Jeremiáša, Návšteva „Božieho hrobu“. Vo veľkonočnom období sa vo viacerých oblastiach rozšírila pobožnosť Via lucis - cesta svetla, pri ktorej podobne ako pri krížovej ceste veriaci prechádzajú určitou cestou a uvažujú o rozličných zjaveniach Zmŕtvychvstalého Krista. V spojitosti s veľkonočnou oktávou sa rozšírila Pobožnosť k Božiemu milosrdenstvu, ktorá sa rozvinula aj do každodennej osobitnej modlitby Korunka k Božiemu milosrdenstvu. Pred slávnosťou Turíc - Zoslania Ducha Svätého je zaužívaná Novéna k Duchu Svätému.
Kalvária v Detve
Krížové cesty a slávnostné sväté omše v rôznych obdobiach
V cezročnom období má po Nedeli Zoslania Ducha Svätého osobitné miesto Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Typickými prvkami ľudovej zbožnosti počas slávnosti je výzdoba ulíc, kvety a oltáre, kde má byť pri zastaveniach procesie umiestnená Najsvätejšia sviatosť. Zvlášť rozšíreným prejavom eucharistického kultu je Adorácia Najsvätejšej sviatosti.
V adorácii Najsvätejšej sviatosti sa zbližujú liturgické formy a prejavy ľudovej zbožnosti, a to v spôsoboch:- a) jednoduchá návšteva Najsvätejšej sviatosti uloženej vo svätostánku kostola;
- b) adorácia pred vyloženou Oltárnou sviatosťou v monštrancii alebo v cibóriu;
- c) takzvaná „večná poklona“ alebo „celodenná poklona“, ktorej sa zúčastní celá rehoľná komunita alebo eucharistické združenie, prípadne farské spoločenstvo.
V Detve sa na Sviatok Božieho tela konala vždy procesia sprevádzaná dychovou hudbou. Na štyroch miestach v uliciach Detvy okolo kostola miestne ženy urobili zelené oltáriky - koľibki, pri ktorých sa konala bohoslužba. Prvá bola na dolnom konci pri feštrovi, druhá pred Lašouskím, treťa pri Floriánkovi a štvrtá pred Vagačovci. (Svedectvo ženy narodenej v r. 1929) Kňaz s hostiou v monštrancii kráčal pod baldachýnom, ktorý niesli štyria chlapi v krojoch. Mládenci niesli vyzdobené zástavy a z nich visiace stuhy niesli dievky oblečené v bielych krojoch. Malé dievčatá posýpali cestu pred kňazom kvetnými lupeňmi. Táto tradícia eucharistickej procesie v blízkosti kostola s ľudovými prvkami v sviatočných krojoch sa v Detve zachovala dodnes.
V našom prostredí je zaužívaná aj Prvonedeľná pobožnosť pred vyloženou Oltárnou sviatosťou po „veľkej“ nedeľnej svätej omši o 10.30 hod. V prvopiatkovom týždni býva vo štvrtok po večernej svätej omši o 17.30 hod. hodinová eucharistická adorácia a v piatok býva vo farskom kostole adorácia od 16.30 hod., ktorá je pred večernou svätou omšou ukončená Prvopiatkovou pobožnosťou. Táto pobožnosť pred vyloženou Oltárnou sviatosťou býva na prvý piatok mesiaca taktiež v kláštore bosých karmelitánok po rannej svätej omši o 7.00 hod. Počas celého kalendárneho roka býva v kláštornom kostole moderovaná adorácia Najsvätejšej sviatosti vždy v stredu od 19.30 do 20.30 hod.
Jedným z najrozšírenejších a najobľúbenejších prejavov cirkevnej zbožnosti sa stala úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Foriem úcty k Spasiteľovmu Srdcu je viacero: osobné zasvätenie, zasvätenie rodiny, Litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Pobožnosť deviatich prvých piatkov mesiaca, ktorá má svoj pôvod vo veľkom prisľúbení, ktoré dal Pán Ježiš sv. Margite Márii Alacoque. Osobitné postavenie má aj uctievanie Pánovej krvi, vyliatej za našu spásu a uvedomovanie si jej nesmiernej hodnoty (napr. Litánie Kristovej krvi).
V povedomí Ježišovej modlitby „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21),sa zvlášť počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, od 17. do 25. januára, odporúča spoločná modlitba za dosiahnutie milosti jednoty. Ekumenické stretnutia sa katolíkov s inými kresťanmi patriacimi do iných cirkví a cirkevných spoločenstiev majú slúžiť k predloženiu spoločných potrieb a starostí Bohu, i na vzdávanie vďaky Bohu a spoločné vyprosenie jeho pomoci.
Uctievanie svätej Matky Pána Ježiša
Ľudová zbožnosť k Preblahoslavenej Panne Márii, rozličná vo svojich prejavoch a hlboká vo svojom zdôvodnení, je významná a všeobecná cirkevná skutočnosť. Vyplýva z viery a lásky Božieho ľudu ku Kristovi, Vykupiteľovi ľudského pokolenia a z pochopenia spásonosného poslania, ktoré Boh zveril nazaretskej Márii, pre ktoré svätá Panna je nielen Matkou Pána a Spasiteľa, ale v pláne milosti aj Matkou všetkých ľudí.
Medzi dňami venovanými Preblahoslavenej Panne Márii vystupuje do popredia sobota, ktorá dosiahla stupeň liturgickej spomienky Panny Márie. V niektorých oblastiach sa v 13. deň každého mesiaca veriaci schádzajú - v spomienke na zjavenia Panny Márie vo Fatime v roku 1917 - k mariánskym modlitbám. V súvislosti so zjaveniami vo Fatime vznikla na základe veľkého prisľúbenia Panny Márie Pobožnosť piatich prvých sobôt, ktorá sa koná s úmyslom odčiniť urážky spôsobené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Fatimské soboty sa v našej diecéze organizujú na mariánskom pútnickom mieste v Starých Horách. Prvú sobotu mesiaca býva v starohorskej bazilike alebo na Studničke pravidelný dopoludňajší program mariánskej úcty, ktorý je zakončený slávnostnou svätou omšou. Fatimské soboty bývajú rovnako organizované v popoludňajších hodinách aj na Raticovom vrchu v Hriňovej.
Jednou z najvynikajúcejších modlitieb k Pánovej Matke je Ruženec. Modlitba posvätného ruženca je v podstate kontemplatívna, ktorá si vyžaduje pokojný rytmus a akoby predlžované zamýšľanie sa podporujúce toho, kto sa modlí, v rozjímaní o tajomstvách Pánovho života. Modlitba ruženca môže byť súkromná, ale zvlášť sa vyzdvihuje komunitný charakter tejto modlitby. V našej farnosti sa modlíme posvätný ruženec (päť desiatkov) každý deň pred začiatkom večernej svätej omše. Medzi ďalšie významné pobožnosti k Panne Márii radíme: Anjel Pána, Regina caeli (Raduj sa, nebies Kráľovná),Loretánske litánie, Zasvätenie - zverenie sa Panne Márii, Karmelitánsky škapuliar, Mariánske medaily, Hymnus Akatist.
Uctievanie svätých a blahoslavených
Uctievanie svätých a blahoslavenýchKult svätých, predovšetkým mučeníkov, je veľmi dávnou cirkevnou skutočnosťou. Cirkevná náuka a jej liturgia predkladajú svätých a blahoslavených, ktorí už jasne kontemplujú trojjediného Boha, za príklad Božiemu ľudu. Svätí sú historickí svedkovia všeobecného povolania k svätosti, významní Pánovi učeníci, vzory evanjeliového života, obyvatelia neba, orodovníci a priatelia ešte putujúcich na zemi, patróni miestnych cirkví.
Konečným cieľom úcty k svätým je vždy Božia sláva a posvätenie človeka prostredníctvom života dokonale zladeného s Božou vôľou a nasledovanie čností tých, ktorí boli vynikajúcimi Pánovými učeníkmi. Osobitnú úctu v prejavoch zbožnosti majú aj anjeli, v ľudovej zbožnosti zvlášť úcta k anjelovi strážcovi.
Uctievanie svätých a blahoslavených sa prejavuje najmä v liturgických spomienkach, sviatkoch a slávnostiach, ale aj v rôznych pobožnostiach: v litániách k svätým, v úcte relikvií svätých, v uctievaní obrazov, sôch, reliéfov alebo iných stvárnení svätých či v procesiách.
Použitá literatúra:
- OSTRIHOŇOVÁ, Anna. Kalendárne obyčaje a obyčaje životného cyklu. In: Anna Ostrihoňová. ed. Detva. Monografia mesta. Detva: Mesto Detva, 2018. ISBN 978-80-9730011-2-5.
- Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2005. ISBN 80-7162-547-7.