Prečo ostať verný Cirkvi aj po rozvode? Rozhovor s pátrom Matejom Trizuliakom MS

Byť verný Cirkvi, keď ide všetko v našom živote tak, ako má, sa môže zdať jednoduché. Ale čo tak po bolestnom rozvode? Prečo byť účastný na živote Cirkvi, aj keď nemôžeme pristúpiť k sviatostiam? O tom všetkom, ale aj o mnohých iných ťažkostiach rozvodu sa spoločne pozhovárame s pátrom Matejom Trizuliakom MS.

Páter Matej Trizuliak (36) patrí do rehole misionárov saletínov. Okrem toho sa venuje aj pastorácii rozvedených. V našom rozhovore sa podelí o skúsenosti, ktoré môžu zmeniť náš pohľad na ľudí, ktorých zasiahlo zranenie rozvodu.

Páter Matej, patríš do rehole misionárov saletínov. Prečo práve táto rehoľa?

Vyrastal som pri nich takpovediac od svojho detstva. Keď som mal osem rokov, prišli pôsobiť na naše sídlisko v Považskej Bystrici. A tak mi prirástli k srdcu. Neskôr, keď som vnímal, že Boh ma volá ku kňazstvu a rehoľnému životu, k nim som mal najbližšie.

Ako si sa neskôr dostal k pastorácii rozvedených?

Bolo to spojenie viacerých okolností. Zakončili sme pôsobenie vo farnosti Maňa. Najskôr som to moc nechápal, bolo to dosť narýchlo. Dostal som sa do Chrenovca-Brusna, kde máme aj exercičný dom. Stal som sa zodpovedným zaň. Vtedy som sa modlil, čo by sme ako rehoľa mohli ponúknuť. Vnímal som dve veci: jednou bolo sprevádzanie rozvedených, druhou duchovné cvičenia pre maturantov, a vôbec pastorácia stredoškolákov, ktorí už v tretej a štvrtej triede nemajú náboženstvo na strednej škole. Viac ma to však ťahalo k tým rozvedeným, keďže to máme aj ako hlavné poslanie našej rehole – viesť ľudí k pokániu a zmiereniu.

Niekoľko mesiacov som sa za to modlil. Prichádzali aj potvrdenia a uistenia o tejto službe. Nachádzal som ich v liturgických čítaniach zo dňa alebo v slovách modlitieb na piatkových chválach v Prievidzi u piaristov. Avšak bolo to pre mňa ako skok do neznámych vôd (mimochodom, neviem plávať),keďže som nemal žiadnu špeciálnu prípravu pre takúto pastoráciu.

Prečo je podľa teba potrebné venovať sa rozvedeným špeciálnou pastoráciou?

Hlavne preto, lebo vnímam, že skúsenosť civilného rozvodu prináša zmätok, rozdelenie a mnohé zranenia do rodín. Tak ako máme v nemocnici rôzne oddelenia kvôli špecializácii na konkrétnu chorobu – a potom tiež liečbu, podobne to vidím aj v Cirkvi, ktorú rád prirovnávam k poľnej nemocnici alebo nemocnici vôbec.

V našom živote zakusujeme rôzne zranenia a skúšky. Preto máme špeciálnu pastoráciu pre alkoholikov alebo inak závislých, pre ženy po potrate, pre bezdetné páry… Aj pre rozvedených je potrebná mimoriadna služba, hlavne v prvých rokoch po rozvode, aby sa zotavili z toho, čím si prešli. A ak potom žijú v nových vzťahoch, stáva sa táto služba dlhodobejším sprevádzaním.

Ako je to so sviatosťami u rozvedených? Za akých podmienok môžu prijať jednotlivé sviatosti?

Pokúsim sa to zhrnúť, keďže je to veľmi široká otázka. Ak rozvedená osoba chce pristupovať k sviatosti zmierenia a ísť na sväté prijímanie, je potrebné vybaviť si cez svojho farára povolenie pristupovať k sviatostiam. Jednou z podmienok je, že táto osoba zostáva sama a nevstupuje do nového vzťahu, ktorý by bol na spôsob manželstva. Ak stále platí sviatostné manželstvo a vytvára sa nové spoločenstvo s druhým človekom, vtedy nastáva situácia dočasnej nemožnosti pristupovať k sviatostiam vzhľadom na pretrvávajúci stav ťažkého hriechu.

Toto nie je ľahké vysvetliť a riešil by som to vždy radšej v osobnom rozhovore, kde sa dajú hľadať aj prípadné možnosti a riešenia, ako sa dostať z tejto situácie ďalej. Samozrejme, sú okolnosti, keď každý môže prijať sviatosť zmierenia, sväté prijímanie alebo aj pomazanie chorých. Je to v situácii ohrozenia života, čiže aj pred vážnou operáciou. A potom, aj keď osoba zostáva sama po smrti manžela alebo manželky alebo ak sa v pokročilom veku dokáže zrieknuť intímneho spolužitia.

Mnohí rozvedení manželia si možno povedia: Načo ísť do kostola, keď nemôžem prijať Eucharistiu… Ako sa na to pozeráš ty?

Pozerám sa – alebo, lepšie povedané, snažím sa pozerať – ako na všetkých veriacich: Ježišovým milosrdným pohľadom. Predpokladám, že sa to týka predovšetkým znovu zosobášených len civilne, hoci sa stretávam aj s tými, ktorí žijú sami a mohli by pristupovať k sviatostiam, ale potrebujú v tom nanovo povzbudiť.

Manželia, ktorí sú zranení rozvodom, časom možno zanevrú na Cirkev. Prečo jej však ostať verný aj po rozvode?

Myslím, že táto vernosť má viac rozmerov. Tí, ktorí zostávajú sami po rozvode, určitým spôsobom deklarujú, že zostávajú verní nielen Cirkvi, ale aj svojmu sviatostnému manželovi alebo manželke. A vďaka tomu aj naďalej čerpajú z jej prameňov milostí. Vernosť Cirkvi pre rozvedených manželov v nových vzťahoch má tiež svoje výhody a benefity. Myslím tým vnímanie spoločenstva, v ktorom môžu rásť a rozvíjať sa napriek tomu, že žijú v neregulárnej situácii poznačenej hriechom cudzoložstva. 

Kedysi bolo v Cirkvi očakávanie na krst až na smrteľnom lôžku, lebo ho vnímali ako možnosť očistenia z hriechov. Ja by som to dnes povedal opačne. Aj rozvedení žijúci v nových zväzkoch môžu čerpať zo sviatosti krstu. A hoci momentálne nemôžu dostať sviatostné rozhrešenie, môžu žiť s vedomím aj iných hriechov, úprimne ich oľutovať, dokonca prísť aj na spoveď vo forme duchovného rozhovoru, kde vyznávajú svoje hriechy a nakoniec dostanú požehnanie. Takto sa z nich nevytráca vnímavosť na vnútorný hlas svedomia. A keď budú mať možnosť zmieriť sa s Bohom v sviatosti zmierenia, hoc aj na smrteľnej posteli, urobia to preto, lebo v nich stále bude silná túžba po Božom milosrdenstve.

Čo rozvedených manželov podľa teba po rozvode najviac zraňuje od každého z nás v Cirkvi?

Myslím, že z jednej strany, keď sa tvárime, že im rozumieme, že je to normálne rozhodnutie v našej spoločnosti, že si nájdu niekoho iného, a nevnímame celé pozadie ich situácie, čo sa odohráva v ich vnútri, čo sa deje s ich deťmi. A z druhej strany môže byť zraňujúce, keď ich začíname súdiť, lebo je nemódne zostať sám alebo sama po rozvode, lebo si to užívajú a majú ďalší vzťah. Akýkoľvek súd je zraňujúci, lebo sa vtedy pcháme na miesto samého Boha.

Ako im môžeme pomôcť v jednotlivých farnostiach?

Pápež František zdôrazňuje predovšetkým prijatie a blízkosť v Cirkvi: „Celé jej pastoračné konanie má byť preniknuté nehou, s ktorou sa obracia na veriacich. Cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami.“ (Amoris laetitia, 310) Toto stačí na začiatok a od toho sa odvíjajú ostatné veci, keď si rozvedený človek otvorí srdce a je možné s ním komunikovať, podať mu pomocnú ruku, niekedy aj konkrétnu finančnú pomoc v skomplikovanej situácii matky, ktorá sa po rozvode sama stará o deti. Nemať o rozvedenom informácie z druhej ruky a z klebiet, ale vytvoriť si o ňom pravdivý obraz na základe vlastnej skúsenosti.

Viac sa dočítate v článku: https://www.slovoplus.sk/preco-ostat-verny-cirkvi-aj-po-rozvode-rozhovor-s-patrom-matejom-trizuliakom-ms?fbclid=IwAR31cdURyk93gY407DleSFQfr1rZO1-sFHuFKGoAn3V3wkELDWwjxTZe3zY

Zdroj: Slovo+