Svätý František z Assisi

V opustenom poľnom kostolíku sv. Damiána zažil František videnie, ktoré dalo jeho životu nový smer. Prihovoril sa mu z oltárneho kríža ukrižovaný Kristus: „František, oprav mi kostol! Veď vidíš, že sa celkom rozpadáva!“ Mladý Bernardone bral Ježišovu výzvu doslovne a dal sa do opravy kostolíka, ako vedel. Táto práca sa stala predobrazom jeho neskoršej účasti na obnove Cirkvi. V latinčine i taliančine je totiž pre kostol a cirkev to isté slovo: ecclesia, la chiesa. Preto Kristova naliehavá prosba sa vzťahovala na Cirkev, hoci v prvej chvíli sa zdalo, že sa týka opusteného kostolíka. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula.

Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar 1206 verejne na námestí, sa František odhodlal k radikálnemu gestu: celkom sa vyzliekol, šaty hodil otcovi a vyhlásil, že odteraz má už iba Otca, ktorý je na nebesiach. Biskup prikryl Františka svojím plášťom. Tým nielen zakryl jeho nahotu, ale vzal ho pod ochranu ako verejného kajúcnika a človeka zasväteného Bohu.

Spočiatku nemal František nijaký určitý program. Dva roky žil ako potulný mních. Venoval sa modlitbe, slúžil chudobným a opatroval tri opustené kostoly okolo Assisi. Najmä Kostol Panny Márie Anjelskej - Porciunkuly prirástol Františkovi k srdcu a stal sa kolískou ním založenej rehole. Tam sa assiský Poverello (Chudáčik),ako ho nazývali, pri počutí evanjelia o rozoslaní apoštolov rozhodol, že bude nasledovať Kristových učeníkov: bez akýchkoľvek hmotných prostriedkov poputuje svetom a bude ohlasovať Božie kráľovstvo.

Veľmi účinný sa ukázal Františkov apoštolát, ktorý pozostával z príkladu dôsledne prežívaného evanjelia a z kázania. Obsahom jeho kázania bol pokoj a dobro (lat. Pax et bonum),čo ohlasoval všetkým spoločenským triedam bez rozdielu. A jeho výzvy na pokánie a duchovnú obnovu sa naozaj stretli s porozumením všetkých, od jednoduchých ľudí až po univerzitných profesorov. Túžba získať nesmrteľné duše pre Krista viedla Františka k misijným cestám mimo Talianska. V rokoch 1212 - 1214 sa vydal na apoštolské cesty do Palestíny a do Maroka. No ani jeden z týchto cieľov sa mu nepodarilo dosiahnuť: raz pre morskú búrku, inokedy pre chorobu. Medzitým počet bratov stále rástol, takže v rokoch 1217 - 1219 mohol poslať viacej skupín do rozličných krajín Európy.

Jemu samému sa konečne v rokoch 1219 - 1220 podarilo dôjsť do Svätej zeme, Sýrie a Egypta, kde kázal priamo pred sultánom Al-Malik al-Kamilom. Sultán ho prijal zdvorilo, ale viac František nedosiahol. No napriek tomu sa Františkovou iniciatívou začala nová misionárska éra Cirkvi, ktorá napokon prekonala moslimské obkľúčenie kresťanstva. Pravda, viacerí františkáni zaplatili za misionársku horlivosť životom. Ich smrť však nezastrašila ďalších hlásateľov evanjelia, ba naopak, viedla k väčšiemu misionárskemu nadšeniu.

Po návrate z Blízkeho východu sa František viac venoval vnútornej disciplíne rehole a vypracovaniu jej definitívnej ústavy. Vedenie rádu pritom zveril svojim vikárom Petrovi Cattanimu a bratovi Eliášovi. Františkom vypracované rehoľné stanovy sa zachovali v dvoch podobách. Prvé, obsiahlejšie (Nepotvrdená regula) sú z roku 1221. Druhé (Potvrdená regula) sú trocha skrátené a stali sa definitívnou konštitúciou menších bratov. V novembri 1223 ich schválil pápež Honorius III.

František miloval Cirkev a vážil si jej ustanovizne. Podriaďoval sa vo všetkom cirkevnej hierarchii, ctil si kňazský stav a vážil si teológov, ktorí sa zaoberali Božím slovom. Ale bol by najradšej, keby sa menší bratia osobne nezaujímali o tieto veci, aby tak nielen názvom, ale aj životom ostali menšími, poníženými bratmi všetkých. No napokon súhlasil so zavedením teologických štúdií v reholi. Prvé rádové učilište teológie vzniklo v Bologni v rokoch 1223 - 1224. Za prvého profesora určil František jedného zo svojich najlepších duchovných synov sv. Antona Paduánskeho.

Pre nezvyčajne živú úctu, prejavovanú zomretému zakladateľovi menších bratov a pre množstvo zázrakov, ktoré sa diali na jeho príhovor, pápež Gregor IX. ho vyhlásil za svätého už dva roky po smrti. O ďalšie dva roky neskôr už stála v Assisi nová bazilika zasvätená svätému Františkovi. Do nej preniesli i jeho telesné pozostatky. Ďalšia nepretržitá úcta assiského Chudáčika svedčí o tom, že išlo o naozaj mimoriadnu osobnosť. Každý svätý má svojich ctiteľov, ale aj odporcov. No o svätom Františkovi Assiskom sa hovorí, že nikdy nemal a doteraz nemá nepriateľov: nie všetci ho chápu, ale všetci, dokonca aj mnohí nekatolíci, ho milujú.

Po smrti svätého Františka Assiského sa rozrástol počet nielen jeho ctiteľov, ale aj nasledovníkov. Mužská vetva Rehole menších bratov, nazývaná podľa zakladateľa františkáni, dosiahla ku koncu 13. storočia už do 40 000 členov. Mnohí z nich pôsobili ako misionári v nekresťanských krajinách, dokonca až v Mongolsku a Číne.