Pobožnosti
Pod pobožnosťami chápeme rozličné vonkajšie prejavy (napr. v textoch modlitieb a piesní, alebo iné). Tieto oživené vnútorným postojom viery prejavujú zvláštny dôraz vzťahu veriaceho k božským osobám , alebo k Panne Márii v jej privilégiách milosti a v tituloch, ktoré ich vyjadrujú. Prípadne k svätým, pre ich pripodobnenie sa Kristovi, alebo pre úlohu, ktorú zohrali v Cirkvi. Rozličné kultové prejavy súkromného alebo komunitného charakteru označujeme výrazom „ľudová zbožnosť“. Prejavy ľudovej zbožnosti sa nesmú nahrádzať a ani sa miešať s liturgickými sláveniami Eucharistie.
Požehnania
Každé požehnanie je darom, ktorý je vyjadrený slovom a jeho tajomstvom. Požehnanie, doslova dobrorečenie, je súčasne a rovnako slovo i dar, reč a dobro. Dobro, ktoré požehnanie prináša, nie je presne určený predmet, nejaký vymedzený dar, nepochádza z činnosti človeka, ale z konania Boha. Človek si nemôže od Boha nárokovať „veľkosť a silu“ požehnania. Boh ho dáva ako svoj dar a tak, ako on sám chce. Prostredníkom nášho požehnania je sám Kristus, pretože najväčším dobrom preukázaným ľudstvu je adoptívne synovstvo získané Kristovým človečenstvom a vykúpenie jeho smrťou.
Putovanie
Typickým a rozšíreným prejavom ľudovej zbožnosti ako všeobecnej náboženskej skúsenosti je putovanie. Púte sú úzko späté so svätyňami a tvoria neodmysliteľnú zložku ich života. Svätyňa, či už je zasvätená Najsvätejšej Trojici, Pánovi Ježišovi, Preblahoslavenej Panne Márii, anjelom, svätým alebo blahoslaveným. Je miestom, kde sa majú veriacim hojnejšie poskytovať prostriedky spásy horlivým hlásaním Božieho slova, vhodným rozvíjaním liturgického života, najmä slávením Eucharistie a vysluhovaním sviatosti zmierenia, ako aj pestovaním schválených foriem ľudovej zbožnosti.
Ministériá
Niektoré služby určené pre náležité slávenie bohoslužby a pre pomoc Božiemu ľudu v jeho potrebách ustanovila Cirkev už v najstarších dobách. Tieto služby, ktoré sa zverovali veriacim, aby ich vykonávali pri liturgii a v charitatívnej činnosti, sa prispôsobovali rozličným okolnostiam. Tieto úlohy sa spravidla udeľovali osobitným obradom. Veriaci tak získal Božie požehnanie a bol zaradený do vyčlenenej skupiny, čiže mal osobitné postavenie, aby mohol vykonávať nejaký úrad. Niektoré z týchto úradov sa postupne stali službami, ktoré predchádzali prijatiu sviatostného svätenia.
Pohreb
Pohrebné obrady sú posvätným úkonom, pri ktorom Cirkev zveruje Bohu svojich bratov a sestry vo viere, vyznáva svoju vieru a uznáva Božie pôsobenie v živote človeka. Obradmi, ktoré sprevádzajú rozlúčku so zosnulými, spoločenstvo veriacich slávi nielen spásu, ktorú pre nás získal Kristus, ale nás aj zjednocuje s príbuznými, priateľmi a známymi, s ktorými zosnulí bratia a sestry prežívali časť svojho života, práce, vzťahov, citov a viery v Boha. Kresťanská liturgia pohrebu je slávením Kristovho veľkonočného tajomstva, pri ktorom sa Cirkev modlí za svoje deti, začlenené krstom.