Každé manželstvo môže byť ohrozované krízami, spoločný rozhovor, (spoločná) modlitba, niekedy aj odborná terapeutická pomoc však môžu otvárať cesty z krízy. Predovšetkým pripomenutie skutočnosti, že vo sviatostnom manželstve je v spoločnom zväzku prítomný ešte niekto tretí - Ježiš, môže znovu a znovu roznietiť nádej. Ten, pre koho sa manželstvo stalo skutočne neznesiteľným bremenom, alebo kto je dokonca vystavený psychickému či fyzickému násiliu, môže žiť odlúčene. Hovoríme o „odluke od stola a lôžka“, ktorá musí byť ohlásená Cirkvi. Hoci sa v takomto prípade zničilo manželské spolužitie, manželstvo zostáva naďalej platné. V živote manželov môžu nastať aj také krízy vzájomného vzťahu, ktoré spätne odhalia, že jeden alebo obaja partneri neboli v čase uzavretia manželstva schopní manželstva alebo neprejavili úplnú vôľu k manželstvu. Potom je manželstvo v právnom zmysle neplatné. Po preverení danej situácie príslušným cirkevným súdom môže Cirkev prehlásiť také manželstvo za neplatne uzavreté.

Čo ohrozuje manželstvo?

Skutočnou hrozbou pre manželstvo je hriech; naopak, odpustenie ho obnovuje, modlitba a dôvera v Božiu prítomnosť ho posilňuje. Konflikt medzi mužom a ženou, ktorý práve v manželstve môže prerásť až vo vzájomnú nenávisť, nie je len prejavom nezlučiteľnosti pohlaví, rovnako ako neexistuje ani nijaká genetická dispozícia k nevere alebo nejaký zvláštny psychický blok pred uzavretím celoživotného zväzku. Mnohé manželstvá sa ocitajú v ohrození vinou nedostatočnej kultúry dialógu a nedostatku pozornosti. K tomu navyše pristupujú ekonomické a spoločenské problémy. Rozhodujúcu úlohu však zohráva hriech: žiarlivosť, túžba ovládať alebo vlastniť toho druhého, panovačnosť, vyhľadávanie konfliktov, žiadostivosť, nevera a ďalšie ničivé sily. Preto do každého manželstva patrí odpustenie a zmierenie vo sviatosti pokánia.

Cirkev takých ľudí podľa Ježišovho príkladu s láskou prijíma. Ten, kto sa po uzavretí cirkevného zväzku dá rozviesť a ešte za života svojho manželského partnera uzavrie nové manželstvo, aj keď je uznané občianskym zákonom, koná proti Ježišovej jednoznačnej požiadavke nerozlučiteľnosti manželstva. Túto požiadavku Cirkev nemôže zrušiť. Porušenie vernosti je v priamom rozpore s Eucharistiou, v ktorej Cirkev slávi práve neodvolateľnosť Božej lásky. Tomu, kto žije v takejto rozporuplnej situácii, Cirkev naďalej venuje svoju pastoračnú starostlivosť, nemôže však pristupovať k svätému prijímaniu.

Pápež Benedikt XVI. tiež hovorí, že „rozvedení, ktorí uzavreli ďalší sobáš, patria napriek svojej situácii naďalej do Cirkvi, ktorá ich sprevádza s osobitnou pozornosťou a prianím, aby sa snažili žiť kresťanským spôsobom čo možno najlepšie, aby navštevovali svätú omšu, i keď nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu, aby počúvali Božie slovo, aby adorovali Najsvätejšiu sviatosť, aby sa modlili, aby sa zúčastňovali na živote farského spoločenstva, aby viedli dôverný rozhovor s kňazom alebo duchovným sprievodcom, aby sa oddane venovali službe blížnym, aby robili pokánie a aby sa snažili zodpovedne vychovávať svoje deti.“ (Sacramentum caritatis)

Prečo je kresťanská rodina „domácou Cirkvou“?

To, čo je Cirkev vo veľkom, je rodina v malom: odraz Božej lásky v spoločenstve ľudí. Každé manželstvo sa napĺňa v otvorenosti pre druhých, pre deti, ktoré dáva Boh ako dar, vo vzájomnom prijatí, v pohostinnosti a v ochote byť tu pre druhých. V prvotnej cirkvi boli ľudia na „novej ceste“ kresťanov uchvátení „domácou cirkvou“. V neveriacom svete vznikali ostrovy živej viery, miesta modlitby, vzájomné delenia sa srdečnej pohostinnosti. Rím, Korint, Antiochia a ďalšie veľké antické mestá boli čoskoro pretkané domácimi cirkvami ako svetlými bodmi. Aj dnes sa môžu stať rodiny, v ktorých prebýva Ježiš Kristus, skutočným kvasom obnovy našej spoločnosti.